Človek

Život medzi smrťou a novým zrodením
Vonkajší a vnútorný svet po smrti
Vzťah mŕtvych k reči
Orgány neumierajú
Iné prežívanie po smrti v dávnoveku
Vplyv cyankáli na dušu a ducha

Vonkajší a vnútorný svet po smrti

Keď žijeme život medzi smrťou a novým narodením, sme vo svete, ktorý je tu na Zemi naším vonkajším svetom. Všetko, čo môžete bližšie vidieť alebo len tušiť ako vonkajší svet, je potom vaším vnútorným svetom. Tomu potom hovoríte "moje Ja". Ako sa teraz na svoje pľúca pozeráte ako na niečo, čo patrí k vášmu Ja, tak sa potom medzi smrťou a novým narodením pozeráte na Slnko a Mesiac ako na svoje orgány, ako na niečo, čo je vo vás vnútri. A jediný vonkajší svet, ktorý potom máte, ste vy sami, ako ste na Zemi, sú to vaše pozemské orgány. Ak tu na Zemi hovoríme: mám v sebe pľúca, mám v sebe srdce, mimo mňa je Slnko, mimo mňa je Mesiac, mimo mňa je zverokruh, potom v živote medzi smrťou a novým narodením hovoríme: mám v sebe zverokruh, mám v sebe Slnko , mám v sebe Mesiac, mimo mňa sú pľúca, mimo mňa je srdce. Všetko, čo teraz nesieme vnútri svojej kože, sa medzi smrťou a novým narodením bude viac a viac stávať naším vonkajším svetom, naším univerzom, naším kozmom. Žijúc medzi smrťou a novým narodením, je pohľad na pomer sveta a človeka úplne opačný.

A tak keď prežijeme smrť, keď prekročíme bránu smrti, máme najskôr zreteľný obraz toho, čo tu bolo, čo sme boli na Zemi - len obraz. Musíte si predstaviť, že tento obraz na vás robí dojem vonkajšieho sveta. Najskôr v sebe máte tento obraz ako určitý úkaz. A po smrti máte v podobe pozemských spomienok a pozemských obrazov sprvu ešte vedomie toho, čo ste tu na Zemi boli ako človek. Tie však čím ďalej viac ustávajú a vy čím ďalej viac postupujete v tomto nazeraní na človeka: ja-svet, univerzum-človek. To sa čím ďalej viac stupňuje. Nesmiete si však predstavovať, že pľúca potom vyzerajú tak, ako vyzerajú teraz. Nebol by to pohľad, ktorý by vám mohol nahradiť krásny pohľad na Slnko a Mesiac; to, čím sú potom pľúca, čím je srdce, je niečím oveľa veľkolepejším, oveľa pôsobivejším, než čím sú teraz Slnko a Mesiac pred ľudským zrakom.

Týmto spôsobom až získame predstavu o tom, čo je mája. Ľudia hovoria o máji, o veľkom klame, ktorým je tunajší, pozemský svet, ale v skutočnosti tomu neveria, v skutočnosti v skrytosti stále veria, že všetko je také, ako to vyzerá tu pred pozemským zrakom. Tak tomu ale nie je. Pľúca sú len zdanlivým útvarom, srdce je len zdanlivým útvarom. Popravde sú pľúca len veľkolepou časťou nášho kozmu, a čo potom naše srdce, naše srdce je vo svojej pravej podstate niečím oveľa majestátnějším, niečím oveľa veľkolepejším ako Slnko.