Orgány neumierajú

Zomrieť môže vlastne len celý človek, zomrieť nemôže jednotlivý orgán. Pľúca napríklad neumierajú. Na to už dnes obvyklá veda tak trochu prišla, že keď celý človek zomrie, môžu byť jednotlivé orgány určitým spôsobom samy o sebe oživené. Jednotlivé orgány neumierajú, bez ohľadu na to, či človeka pochovajú alebo spália, jednotlivé orgány si každý zvlášť pre svoju bytosť hľadajú cestu von do kozmu. Aj keď človek leží v zemi, orgány si vodou, vzduchom a teplom napriek tomu hľadajú cestu von do kozmu. Orgány sa v skutočnosti rozplývajú a neumierajú, len celý človek zomiera. Hovoriť u človeka o smrti má zmysel len vo vzťahu k celému človeku. U zvieraťa musíme o orgánoch hovoriť v tom zmysle, že umierajú. U človeka je ten rozdiel oproti zvieraťu, že jeho orgány sa rozplývajú. Lenže sa rozplývajú rýchlo, tak, ako keď varíte nezrelé jablko a to tento proces prerobí v istom zmysle rýchlejšie ako zrelé jablko. Pochovanie je pomalý proces, spálenie je rýchly proces. Orgány môžeme v ich osobitosti tiež sledovať, ako odchádzajú von do nekonečna. Tam vonku v kozme však tiahnú až do nekonečna, ale vráti sa nám veľký človek, kozmický človek.

Ak teda orgány sledujeme vedomím zasvätenca, vidíme, čo sa v smrti s orgánmi skutočne deje, ako podľa svojej prináležitosti odchádzajú do regiónov kozmu. Srdce odchádza niekam inam než pľúca, pečeň odchádza niekam inam než srdce. Rozptýlia sa v kozme. To môžeme pozorovať, keď cestou zasvätenca rozvinieme orgánové vedomie, teda vedomie o orgánoch. Potom sa objaví tento človek. Potom sa objaví človek, tak ako je včlenený v kozme. A v nazeraní tohto človeka, tak ako je vlastne včlenený v kozme, sa môže ukázať to, čo je napr. základom po sebe nasledujúcich inkarnácií. Človek potrebuje nazeranie, ktoré nevychádza z celého človeka, ale len z nazerania orgánov, aby zase dokázal poznávať návrat predošlých pozemských životov do nazerania tohto pozemského života. Preto tomu bolo tak, že ľudia, ktorí sa do duchovného sveta vydali mesačnou cestou, ako mystici a tak ďalej, videli všetko možné, ľudské duše, ako predtým žili, bohov, ale nemohli ich poznať, nemohli prísť na to, čo sú, nemohli povedať: Toto je ten a ten. Nedokázali rozlišovať, či to sú ich vlastné alebo cudzie inkarnácie.