Človek

Život medzi smrťou a novým zrodením
Vonkajší a vnútorný svet po smrti
Vzťah mŕtvych k reči
Orgány neumierajú
Iné prežívanie po smrti v dávnoveku
Vplyv cyankáli na dušu a ducha

Vzťah mŕtvych k reči

Je možné sa stýkať s mŕtvymi len vtedy, ak sa dokáže človek vpraviť do ich schopnosti spomínať si na fyzický svet. Mŕtvi majú ešte dozvuk ľudskej reči, dokonca príslušnej zvláštnej reči, ktorou tu na Zemi hlavne hovorili. Ich vzťah k reči sa však mení. Napríklad si všimneme, keď sa stýkame s mŕtvym, že veľmi skoro nemá porozumenie, najmenšie porozumenie pre podstatné mená. Podstatné mená sú slová, ktorými sa žijúci človek môže obracať na mŕtveho, avšak mŕtvy ich nepočuje. Naproti tomu si mŕtvy uchováva pomerne dlhé porozumenie pre všetky slovesá. S mŕtvym sa dorozumieme len vtedy, ak vieme mu náležitým spôsobom klásť otázky. S týmito otázkami musíme niekedy postupovať tak, že sa v jeden deň na mŕtveho pokiaľ možno v úplnom pokoji sústredíme, žijeme spolu s ním v niečom, čo je skutočne konkrétne, lebo po smrti má vo svojej duši viac obrazov ako abstraktných predstáv. Musíme sa teda sústrediť na nejaký reálny konkrétny zážitok, ktorý mal v živote tu rád, a potom sa môžeme priblížiť.

Väčšinou nedostaneme hneď odpoveď. Často sa nad tým musí človek najskôr vyspať, možno dokonca niekoľkokrát, a za niekoľko dní dostane odpoveď. Nikdy však nedostaneme od mŕtvych odpoveď, ak im otázku položíme vo forme podstatných mien. Všetko, čo má podobu podstatných mien, sa musíme pokúsiť previesť do slovesnej formy. Táto príprava je nutná. To najlepšie, čomu mŕtvy rozumie, sú slovesá, ktoré urobíme čo najnázornejšími. Mŕtvy teda napr. nikdy neporozumie slovu "stôl", ak sa vám však podarí živo si predstaviť činnosť, ktorá sa vykonáva, keď vzniká stôl, teda niečo vznikajúceho, potom sa môžete stať pre mŕtveho natoľko zrozumiteľnými, že pochopí otázku a že dostanete odpovede, ktoré majú vždy slovesnú formu, respektíve, ktoré často nemajú dokonca ani podobu slovies, ale toho, čo by sme tu na Zemi označili za citoslovcia. Mŕtvy hovorí najmä v skladbách písmen, hlások. A čím dlhšie sa zdržuje po smrti v duchovnom svete, tým viac dospieva k tomu, že hovorí rečou, ktorú si osvojíme až vtedy, ak si osvojíme pre pozemskú reč rozlišovaciu schopnosť, keď sa prestaneme držať abstraktného významu slov, ale keď prenikneme do citového obsahu hlások.

Mŕtvy nehovoria anglicky, ani nemecky, ani rusky, ale tak, že tomu môže porozumieť len duša a srdce, ak sú duša a srdce spojené s ušami. Činnosti, vznikaniu rozumie mŕtvy ešte dosť dlho po smrti. Neskôr však rozumie reči, ktorá ani skutočnou rečou nie je. To, čo potom od mŕtveho prijmeme, musíme najskôr spätne preložiť do pozemskej reči.