Človek

Život medzi smrťou a novým zrodením
Orgány neumierajú
Iné prežívanie po smrti v dávnoveku
Vplyv cyankáli na dušu a ducha

Život medzi smrťou a novým zrodením

Každú noc vstupuje človek v spánku do nadzmyslového sveta. Pritom sa oddeľujú ja a astrálne telo od éterického a fyzického tela. Éterické a fyzické telo zostávajú na mieste spánku s vedomím, ktoré sa rovná vedomiu rastliny - astrálne telo a ja sa vracajú do nadzmyslového sveta, z ktorého podľa svojej podstaly pochádzajú. Cieľom duchovného školenia je urobiť človeka schopným vstúpiť do tohto druhého sveta s plným vedomím, pozorovať v ňom a poznávať ho. Rudolf Steiner, ktorého vyššie orgány boli rozvinuté, čerpal z takýchto výskumov svoje vedomosti o duchovnom svete, k čomu patria aj znalosti o živote ľudskej individuality medzi smrťou a novým zrodením.

Tiež v smrti dochádza k rozdeleniu článkov ľudskej bytosti. Neoddeľujú sa však ja a astrálne telo od tela éterického a fyzického, ale ja, astrálne a éterické telo opúšťajú telo fyzické. Tým už fyzické telo stráca všetky životné funkcie a je vydané napospas rozkladu. Ďalšiu cestu troch zostávajúcich článkov ľudskej bytosti po smrti Steiner popisoval častejšie. Podľa jeho popisov vníma duša bezprostredne po smrti svoje spomienky na uplynulý život, ktoré sú uložené v éterickom tele, ako mohutný obraz. V tomto spomienkovom table sa ukazujú všetky životné udalosti súčasne. Obsahuje len objektívne skutočnosti, osobné pocity, ktoré človek pritom mal, sú vymazané. To znamená, že smutný človek sa zomretému ukazuje tak smutným, ako ho videl v živote. Ale bolesť, ktorú ten smutný pociťoval, nemôže zosnulý spoluprežívať.

Toto spomienkové tablo je úplné do všetkých jednotlivostí, pretože do éterického tela sa vtlačilo aj to, čo bolo vnímané nevedome. Pozvoľna však začína strácať jasnosť, farby a obrysy hasnú a rozplývajú sa. Éterické telo stráca svoj tvar, podobný fyzickému telu, aký malo počas pozemského života, stáva sa väčším a stále viac beztvarým, a konečne sa rozpúšťa vo všeobecnom svetovom étere. Je to takpovediac druhé mŕtve telo, ktoré individualita odkladá a ktoré je teraz opäť navrátené svojej vlastnej podstate. Spomínané životné tablo zostáva viditeľné asi tri dni.

Čo si astrálne telo a ja berú zo sebou zo spomienok éterického tela, je akýsi extrakt alebo esencia z prežitého. Steiner pre to používal v skorých prednáškach výrazu "telo kauzálne". Tento extrakt patrí od tejto chvíle k trvalému vlastníctvu ja človeka a nestratí sa ani v neskorších pozemských životoch. Ja a astrálne telo vyvinuli v spojení so spodnými článkami ľudskej bytosti náklonnosti k fyzickému svetu, ktoré často nepochádzajú z povahy ja. Sú to pôžitky života ako jedlo, pitie, sexualita a tiež jemnejšie žiadosti a priania, napr. vychutnávanie prírody, hedonistická radosť z umenia, sebeuspokojujúca túžba po činoch a mnohé iné. Tieto priania a žiadosti sa usadili v astrálnom tele, ale tomu teraz chýbajú orgány tela, ktorými by ich mohlo uspokojiť. Preto sa stupňujú, a to spôsobuje zosnulému človeku veľkú trýzeň a utrpenie. Tento stav, ktorý trvá, kým sa žiadosti hrubého, jemného aj najjemnejšieho druhu samy nestrávili a nespálili, sa nazýva v jazyku katolíckej cirkvi "očistec" alebo indickým názvom "kamaloka", čo znamená "miesto žiadostí" (kama = žiadosť, Loka = miesto ). Nejedná sa však pritom o nejaké miesto, ale o stav. Steiner hovorí aj o očisťovaní, dobe očisťovania, očistnom ohni. V rôznych zastaveniach tejto očistnej fázy sa duša pomaly oslobodzuje od všetkých pozemských vplyvov a väzieb.

Počas doby očisťovania prežíva človek svoj život na Zemi ešte raz, ale v obrátenom slede, od smrti späť až k narodeniu. Pri tom nepociťuje vlastné duševné hnutia, ktoré mal pri jednotlivých udalostiach, ale bolesť a radosť, ktoré pripravil druhým. Očisťovanie a spätné prežívanie v kamaloke trvá časovo asi tak dlho, ako všetky doby spánku v živote, počas ktorých človek tiež vždy prežíval spätne uplynulý deň, aj keď nevedome. Je to teda celkom asi jedna tretina jeho uplynulého pozemského života, to znamená, že kamaloka trvá asi dvadsať rokov, ak sa človek dožil šesťdesiatich rokov. Teraz skončil život aj pre poslednú schránku, astrálne telo odpadá ako tretia odložená telesnosť od ja a rozplýva sa vo všeobecnom astrálnom svete, ktorý Steiner z iného hľadiska nazýval aj elementárnym svetom. Obohatená o ďalší extrakt, ktorý individualita získala pre svoje kauzálne telo v kamaloke, vstupuje teraz ja do vlastného duchovného sveta, do kráľovstva nebeského alebo devachanu. Prechádza stále vyššími a vzdialenejšími nebeskými priestormi, hviezdnymi sférami - aj to sú viac duchovné oblasti ako miesta v priestore - dostáva sa von do kozmu a spoznáva pri tom oblasti, v ktorých možno nájsť pravzory a príčiny pozemských pomerov, predovšetkým stavebné plány, ktoré sú podkladom všetkého fyzického, éterického a duševného, ​​a potom tvorivé bytosti, ktoré sú za všetkým stvoreným a vzniknutým.

Ja tu žije spoločne so vznešenými duchovnými bytosťami, ktoré nikdy neprijímajú pozemské telo, a stretáva celkom reálne opäť tých ľudí, ku ktorým mal na Zemi nejaký vzťah. Spoločenstvo je tu však užšie a srdečnejšie, pretože tu už nie je žiadne fyzické telo, brániace bezprostrednému stretnutiu. Pod vedením vyšších bytosti spolupracujú zosnulí tiež pri premene Zeme, ktorá nie je uzavretým dielom, ale hviezdou stále sa meniacou. Vo svetle, ktoré obklopuje Zem, ktoré jej daruje teplo a umožňuje na nej rast, pôsobia mŕtvi. Sú stále okolo nás, len vo svete úplne iného rázu, pre ktorý pozemskí ľudia zvyčajne nemajú vnímacie orgány. Duchovné bytosti pomáhajú aj mŕtvemu utvárať si zo skúseností uplynulého života a ešte starších pozemských životov nový život na Zemi, v priebehu ktorého môžu byť vyrovnané chyby a opomenutia predchádzajúcich vtelení. S čím sa na Zemi človek stretáva vo vlastnom tele, v duši a predovšetkým vo vonkajších vplyvoch ako so svojím - často tvrdým - osudom, to si pre budúci pozemský život pripravil sám v duchovnom svete, vďaka lepšiemu porozumeniu pre nutnosť svetovej spravodlivosti a svojho vlastného vývoja.

Na vrcholnom bode posmrtného putovania do svetových diaľav a duchovných výšin, ktorý Steiner nazýva svetovou polnocou, začína človeku nový zostup k Zemi. Túži späť do pozemského života, v ktorom bude môcť splatiť svoju nevyrovnanú karmu. Sťahuje opäť svoju bytosť z kozmických diaľok a zahaľuje ju zo substancie všeobecnej svetovej astrality novým astrálnym telom. Ak prežíval až potiaľ duchovný svet s plným vedomím, nastupuje teraz bezvedomie. Duchovné bytosti sprevádzajú spiacu individualitu k rodičovskému páru. Krátko pred pripojením éterického tela má vteľujúci sa človek významný zážitok. Prebudí sa na krátku dobu z bezvedomia a prežije prorocký pohľad na svoj budúci pozemský život, pri ktorom uvidí všetky prekážky, ktoré bude musieť prekonať, ak chce vo svojom vývoji dôjsť ďalej. Toto prorocké uvedomenie v ňom prebudí sily, ktoré mu majú pomôcť zvládnuť budúci osud.

Trvanie existencie medzi smrťou a novým zrodením môže byť v jednotlivých prípadoch úplne rozdielne. Vcelku sa však riadi kozmickým rytmom platónskeho svetového roku (25 920 rokov), v priebehu ktorého prejde jarný bod dvanástimi súhvezdiami zverokruhu, než dospeje opäť k východiskovému bodu. Pohyb jarného bodu jedným súhvezdím zvieratníku trvá 2160 rokov. V tejto dobe sa zmenia životné podmienky na Zemi natoľko, že človek môže prejsť úplne novými skúsenosťami. Počas týchto viac ako 2000 rokov vtelí sa spravidla dvakrát, raz ako muž a raz ako žena, pretože obe pohlavia prežívajú svet rozdielne.