Človek

Sedem životných procesov
Šesť vlastností éterického tela
Osamostatňovanie éterického tela
Rozdiel medzi éterickým telom človeka a rastliny
Spomienky - pamäť
Požehnané zabúdanie

Šesť vlastností éterického tela

1) Pamäť
2) Temperamenty
3) Svedomie
4) Charakter
5) Sklony
6) Zvyklosti

1) Pamäť

Pamäť je schopnosť zhusťovať duševné vnemy, ktoré je neskôr možné vyvolať vo vedomí ako spomienky. Pamäť tvorí stále osobnejšiu pôdu, na ktorej môže ja nachádzať svoju kontinuitu. Ako iné éterické vlastnosti je i pamäť v prvých siedmich rokoch viazaná na prostredie. V ďalších fázach sa uvoľňuje a je plne k dispozícii vedomiu.

Pamäť je však najskôr ešte viazaná na fyzické telo, napríklad ako biologické hodiny, ktoré pripomínajú denné životné úkony. Kým v tomto období dieťa rýchlo spoznáva známe osoby, predovšetkým matku, v nasledujúcej vývojovej fáze je pamäť viazaná hlavne na fyzické predmety. Ak vidí dieťa známy predmet, prichádza spomienka na situáciu, ktorá je ním spojená. V strednej fáze prvých siedmich rokov sa pamäť rozširuje do pocitovej oblasti, čo často býva spojené so sociálnym prežívaním. Dieťa vám sedí na kolenách a do detailu si naraz spomína, ako aj skôr sedelo na kolenách, aký príbeh ste mu čítali, aké malo na sebe šaty, kde bola mačka atď.

Až okolo siedmeho roku sa pamäť natoľko uvoľní, že je dieťa schopné spomínať si na niečo nezávisle na prostredí. Vtedy mu tiež môžeme zadať malú úlohu a spoľahnúť sa na to, že na ňu po ceste nezabudne. Formy pamäte sú rôzne zafarbené, pričom sa vždy objavuje tá prednosť, ktorú určitej forme dávame. Jeden človek si viac pamätá farby, iný zvuky alebo vône. Závisí teda na vnemoch, do akej miery si ich neskôr vybavíme. Čím viac bdelo sme v zážitku prítomní, tým lepšie si ho dokážeme pamätať.

2) Temperamenty

Temperamenty vznikajúce spoluprácou organizmu, ktorý je získaný dedičnosťou zo strany rodičov a bytosti inkarnujúceho sa dieťaťa, tvorí organický základ nálady a spôsobu správania sa duše. Preto zreteľne vystupujú do popredia až po siedmom roku v časti éterického tela, ktorá sa uvoľňuje ako základ vedomia pre dušu. Napríklad v spôsobe reagovania na okolie alebo v postoji a spôsobe pohybu možno dobre rozoznať cholerický, sangvinický, flegmatický a melancholický temperament. Dôraz v základnom postoji predstavuje stav, kedy má jeden zo štyroch článkov bytosti prevládajúcu pôsobnosť na konštitúciu. Tak cholerický temperament u dospelého človeka naznačuje silnú pôsobnosť ja, sangvinický temperament pôsobnosť duše, flegmatický temperament prevládajúcu pôsobnosť éterického tela, a u melancholického temperamentu vystupuje do popredia pôsobenie fyzického tela. V princípe ale žijú tieto štyri kvality v každom človeku v akejsi individuálnej zmesi. Je však veľa ľudí, u ktorých určitý temperament nemá prevládajúci charakter.

U malého dieťaťa sú štyri temperamenty viazané na iné články bytosti, než je tomu u dospelého človeka. Cholerický temperament u malých detí je určovaný prevládajúcim pôsobením duše, a nie ja ako u dospelých. Sangvinický temperament vystupuje do popredia vďaka pôsobeniu rozkolísaných éterických síl malého dieťaťa. Každé dieťa je od prírody viac sangvinické. Flegmatický obraz správania vzniká silnejším akcentom z oblasti fyzického tela, ktoré je ešte silno tvárne a otvorené pôsobeniu éterických síl.

3) Svedomie

V skorších dobách prichádzali morálne poukazy k jednaniu zvonku ako zákony a predpisy z duchovného sveta, napríklad v Desatore Mojžišových prikázaní, a svedomie ako orgán morality sa formoval a získaval individuálny charakter tou mierou, ako sa človek stával samostatnejším. Poznanie, že morálne smernice sa môžu líšiť v rôznych kultúrach, dokonca aj medzi dvoma rodinami, ukazuje, že nie je možné stanoviť morálne smernice pre jednanie univerzálne na základe vonkajších predpisov. To by tiež nenechávalo žiadny priestor pre individuálne uvažovanie. Okrem morálnej orientácie, ktorú dieťa dostane do výbavy, je potrebné vyjsť z vnútornej schopnosti človeka vyvinúť vlastný morálny vhľad. Táto schopnosť pôsobí v rámci hodnôt, ktoré sú sformované čiastočne výchovou a čiastočne tiež pochádzajú z minulých životov. Tá časť bytosti, v ktorej hodnoty duše a ducha môžu utkvieť, je éterické telo, ako už vyplynulo aj z iných súvislostí. V tejto voľnej časti éterického tela sa vytvára orgán pre mravnosť, kde dochádza k zladeniu medzi pozemským ja a večným, božským jadrom ľudskej bytosti. Morálne intuície prichádzajúce z vyššieho Ja čiže z duchovného Ja, sú prevádzané do konkrétnych situácií ako smernice správania.

Rovnako ako dieťa, aj svedomie sa vyvíja vo fázach, v ktorých je dieťa schopné s ním krok za krokom zaobchádzať stále samostatnejšie. V predškolskom období je pre dieťa vôľa dospelého zákonom a dieťa vníma aj morálny obsah konania a giest dospelého. Tiež napríklad rozprávkové obrazy prinášajú dieťaťu morálne (nie moralizujúce) prostredie, ktorého pôsobenie môže siahať do hĺbky a pomáhať vytvárať základ pre orgán svedomia, ktorý sa uvoľní až neskôr. Dieťa pláva v morálnom obsahu sveta okolo seba.

4) Charakter

Každý človek má svoju vlastnú kombináciu vlastností, ktoré sa odtláčajú v charaktere a stávajú sa typickými pre danú osobnosť. Aj tu je to éterické telo, ktoré nesie tento odtlačok a uchováva ho. Charakter je viditeľný ako vloha už v rannom veku, kedy sa prejavuje hlavne v telesnej oblasti, napríklad v spôsobe, akým sa človek pohybuje. Napriek tomu sa charakter počas života stále rozvíja na základe vzájomného pôsobenia s okolím. Aké postoje získali určitú kontinuitu? Je niekto introvert, odvážny, zaujatý, veselý, úprimný, neistý? V charaktere sa zviditeľňuje to, čo je individualite vlastné.

5) Sklony

Sklony dávajú súvislejší smer záujmom a prioritám. V prvých siedmich rokoch sú tiež viditeľné predovšetkým v telesnej oblasti, a to nielen v sklone k určitým chorobám, ale aj v jednaní, ako sa dieťa prejavuje pri voľnej hre. Jedno dieťa má sklon hrať sa s bábikami, iné sa rado hrá s voskovými farbami, jedno dieťa chce stále budovať stavby, iné ide radšej hľadať poklad. To, čo je v prvej fáze života dieťaťa viditeľné hlavne na telesnej úrovni, sa po siedmom roku zvnútorňuje v uvoľnenej časti éterického tela. K tomu patria aj sklony, ktoré tvoria základňu pre konštantu v prioritách a záujmoch, napríklad láska k hudbe, alebo naopak k technike. Sklony tak predstavujú formu pamäte založenú na obľube, ktorú si prinášame z minulých životov.

6) Zvyklosti

O zvyklosti vo všeobecnom zmysle hovoríme u takého počínania a správania, ktoré sa určitým spôsobom opakuje. K uskutočneniu zvyklostí dochádza bez toho, aby sme o nich vedome premýšľali, čo je charakteristické pre všetky vlastnosti éterického tela. Každý človek žije s mnohými zvykmi, z ktorých väčšinu ani nepozná, alebo len polovedome, a málokedy si tiež uvedomuje, čo je pôvodom určitého zvyku. Okrem zvyklostí, ktoré sú dané kultúrou a národom, v ktorých človek žije, a tých, ktoré sú preberané od rodičov, existujú aj individuálne zvyklosti, v ktorých možno nachádzať osobité zvláštnosti človeka. Našťastie má každý človek vlastný zvykový systém, balík prirodzeného správania, ku ktorému sa môže bez nejakého sústreďovania znova uchyľovať, pretože keby sme v každom okamihu svojho života museli premýšľať, ako sa zachovať, zbláznili by sme sa. Napríklad človek, ktorý by sa nenaučil používať pri jedle nôž a vidličkou, by sa nemohol uvoľnene zúčastniť rozhovoru pri stole, pretože by všetku svoju pozornosť sústreďoval na to, ako príbor pri jedle používajú ostatní. Sústava prirodzených zvyklostí je nám veľkou oporou, lebo uvoľňuje naše vôľové sily pre konanie, ktoré vyžaduje plne vedomý prístup. Určité úkony sa stávajú zvyklosťami a spoločne s nimi tvoria éterický zvykový dom, v ktorom môžeme bývať.

Tam, kde bývame, sa cítime doma, lebo sme si túto životnú sféru privlastnili. Táto sila je zjavná najmä u flegmatického temperamentu, ale naopak môžeme pozorovať aj jej obmedzenia. Vo zvyklostiach sa vyjadrujú naše zámery (úmysly) z minulosti, ktoré sa opakovaním stávajú súčasťou nášho éterického tela a tvoria pevnejší základ našej osobnosti. Bez tohto trvalého organizmu by sme boli ako osobnosť len ťažko rozoznateľní. Zvyklosti sú základňou, vďaka ktorej sa duša a ja môžu pohybovať vo svete, ale ak vo zvyklostiach žijeme príliš jednostranne, život duše tým vlastne obmedzujeme.

Naše predstavy sa stanú diferencovanejšími, ak sa pozrieme na zvyklosti bližšie. Keby sme napríklad chceli presne popísať, čo robia prsty, keď zaväzujú šnúrku na topánke, potrebovali by sme na to najmenej jednu stránku papiera. Ale keď sa o to človek pokúsi, získa k tomuto výkonu náležitý rešpekt. Je to pomerne zložitý úkon, pri ktorom prsty musia veľmi presne spolupracovať. Pre jeho zvládnutie potrebujeme dosť inteligencie a pozornosti. Okrem inteligencie, sčasti dané našou vedomou obraznou predstavou, ktorú máme o šnúrke a o krokoch vedúcich k vytvoreniu slučky, má tento úkon aj svoju skrytú stránku - a tou je prenos obrazu do činnosti našich rúk. Tento prenos prebieha úplne nevedome a v nevedomí zostáva aj obraz s týmto úkonom spojený, ak sa opakuje úkon často. Obrazy úkonov sa tým odlišujú od spomienkových obrazov, ktoré môžeme do vedomia znovu vyvolať. V našich zvyklostiach vzniká určitý špecifický organizmus konania, ktorý obraz uchová a môže pôsobiť bez nášho vedomého úsilia. Ako verný priateľ je nám vždy k dispozícii, keď ideme von a chceme si obuť topánky. Podobným procesom, ktorý nájdeme u všetkých ostatných zvykových úkonov, taktiež prejdeme, keď sa napríklad chceme naučiť riadiť auto.