Desatoro - Desať Božích prikázaní

Veľa ľudí vlastne dnes chápe Desatoro tak, ako keby to boli zákony dané nejakým moderným štátom. Avšak pripúšťa sa, že tieto zákony, ktoré sú obsiahnuté v Desatore, sú komplexnejšie, všeobecnejšie a že platia nezávisle na tomto mieste a tomto čase. Pokladajú sa teda za všeobecnejšie zákony, ale máme pri tom vo vedomí, že majú mať len účinok alebo ten istý cieľ ako zákony, ktoré sú dávané zákonodarstvom. Tým sa však zneuznává životný nerv, ktorý v Desatore žije.

Čo nám týchto desať prikázaní predovšetkým ukazuje? Ukazujú všade, nielen v prvej časti, ale i v poslednej časti, kde to je zdanlivo skryté, že skrz Mojžiša je židovskému národu oznámené to, že u židovského národa má teraz moc, ktorá sa Mojžišovi zvestovala v horiacom kríku slovami ako označenie svojho mena: Som, ktorý som! - "Ehjeh Asher ehjeh!" Odkazuje sa na to, že iné národy pri vývoji našej Zeme nemohli spoznať tak intenzívne, tak jasne ono Ja Som, vlastný prazáklad štvrtej časti ľudskej bytosti, ako to mal poznať židovský národ. Boh, ktorý vlial kvapku svojej bytosti do človeka, takže ja sa stalo nositeľom tejto kvapky, onen Boh sa prvýkrát stáva vedomým svojmu národu pomocou Mojžiša. Môžeme preto povedať: Desať prikázaní má za základ poňatie: Boh Jahve síce pracoval a pôsobil na vývoji ľudstva tiež až doteraz. Avšak duchovné bytosti pôsobia skôr, než sú jasne poznané. To, čo pôsobilo u starých národov v čase, pred Mojžišom, bolo síce niečo účinného, ​​niečo čo pracovalo, ale ako pojem, ako predstava, ako pôsobiaca sila vo vnútri ľudskej duše bolo zvestované ľudu židovskému až Mojžišom.

A tak šlo teraz o to, aby sa tomuto národu objasnilo, aký je celý obsiahly účinok toho, cítiť sa ako ja tou mierou, ako tomu bolo u židovského národa. U tohto národa musíme pokladať bytosť Jehovovu za akúsi prechodnú bytosť: Jahve je teda tá bytosť, ktorá vlieva kvapku do vlastnej individuality človeka. Ale súčasne je duchom národa. Jednotlivý Žid sa cítil ešte vo vzťahu spojený s ja, ktoré žilo aj v Abrahámovej inkarnácii, a ktoré prúdilo celým židovským národom. Židovský národ sa cítil spojený s Bohom Abraháma, Izáka a Jákoba. To sa malo zmeniť ešte len zvestovaním kresťanstva. Ale čo má skrz Krista prísť na zem, je vopred zvestované starozákonnými proroctvami, predovšetkým tým, čo mal svojmu národu povedať Mojžiš. Tak vidíme, ako sa pomaly rozlieva plná sila poznania ja do židovského národa v priebehu dejín, ktoré nám popisuje Starý zákon. Židovský národ mal dostať plne na vedomie, aký účinok má na celý život človeka, keď už nežije v istej nevedomosti o svojom ja, ale keď sa naučil v sebe cítiť ja, cítiť Božie meno "Som, ktorý som" v jeho pôsobení na najhlbšie vnútro svojej duše.

Dnes pociťujeme tieto veci ako abstraktné. Dnes to ostáva slovom, keď sa hovorí o ja a o tom, čo s tým súvisí. V čase, keď toto ja bolo zvestované židovskému národu predovšetkým v podobe starého Boha Jahve, sa toto ja pociťovalo ako zložka sily, ktorá vchádza do človeka a zmení celé ústrojenstvo jeho astrálneho, éterického a fyzického tela. A tomuto národu sa muselo povedať: Iné boli podmienky tvojho života a tvojho zdravia, keď ešte ja nežilo ako poznanie v tvojej duši, skôr boli podmienky choroby a zdravia pre tvoj celý život iné, ako budú teraz. Preto záležalo na tom, aby sa židovskému národu povedalo, do akých nových podmienok sa dostal tým, že nemal už vzhliadať iba k nebu, pozerať iba k zemi, keď hovorí o bohoch, ale má nazerať do vlastnej duše. Nahliadnutie do vlastnej duše podľa pravdy prináša správny život vedúci až k zdraviu. To vedomie je základom Desatora, zatiaľ čo zlé poňatie toho, čo vošlo do duše ako ja človeka, vysušuje telesne a duševne človeka, ničí ho.

Poukazuje sa ešte obzvlášť na to, že Boh Jahve chcel svoj národ urobiť národom kňazov. U ostatných národov boli tí, ktorí voči národu stáli ako slobodní, kňazskí mudrci. To boli tí slobodní, ktorí poznali veľké tajomstvo ja, ktorí tiež poznali nezobrazeného Boha ja. Takže v týchto krajinách proti sebe stálo niekoľko málo kňazských mudrcov, vedomých si svojho ja, a veľké neslobodné množstvo, ktoré mohlo vypočuť len to, čo kňažskí mudrci z mystérií prezradili pod najprísnejšou autoritou. Nie jednotlivec z národa mal takýto bezprostredný vzťah, ale kňažskí mudrci ho pre jednotlivca sprostredkovávali. Preto všetko blaho a spása záviselo na týchto kňažských mudrcoch: ako zriaďovali inštitúcie, ako všetko organizovali, na tom záviselo blaho a zdravie. Teraz sa to malo zmeniť. Národom kňazov sa mali stať židia. Každý jednotlivec mal v sebe cítiť iskru tohto Boha Jahve a nadobudnúť k nemu bezprostredný vzťah. Kňazský mudrc uz nemal byť jediným sprostredkovateľom. Preto sa tiež musel národu dať príslušný pokyn. Muselo sa upozorniť na to, že nesprávne obrazy, teda nižšie obrazy najvyššieho Boha pôsobia nezdravo. Tu sa dostávame ku kapitole, o ktorej si dnešný človek nebude môcť tak ľahko získať povedomie. Dnes sa v tomto smere nesmierne hreší. Keď ideme ulicami nejakého mesta a našej duši sú predvádzané ohavnosti na stĺpoch, vo výkladoch, či bilboardoch, pôsobí to hrozne. Materialistická veda nemá žiadne tušenie o tom, koľko je zárodkov chorôb v týchto ohavnostiach. Nevie sa, ako sú zdravie a choroba vedené dušou okľukou. Až ľudstvo oboznámené s duchovnou vedou bude vedieť, aký význam má, keď človek do seba prijíma určité obrazné predstavy.