Človek

Sedem životných procesov
Šesť vlastností éterického tela
Osamostatňovanie éterického tela
Rozdiel medzi éterickým telom človeka a rastliny
Spomienky - pamäť
Požehnané zabúdanie

Požehnané zabúdanie

Predpokladajme, žeby človek, keď prijal nejaký dojem, nemohol tento dojem vymazať zo svojej spomienky, ale žeby tento dojem zostal. Všetko, čo na nás od mladosti urobilo dojem, v každom dni nášho života, od rána do večera, by stále zostávalo v pamäti. V živote nato človek zabúda. Všetci sme zabudli nielen veľa toho, čo sme zažili v detstve, ale aj veľa toho, čo sme zažili v minulom roku - a tiež určite niečo zo včerajška. Predstava, ktorá zmizla z pamäti, na ktorú sme zabudli, nezmizla z celej našej bytosti, z celého nášho duchovného organizmu. Keď sme včera videli ružu a teraz sme na to zabudli, potom je obraz ruže ešte v nás k dispozícii, a rovnako tak iné dojmy, ktoré sme prijali, aj keď sú pre bezprostredné vedomie zabudnuté.

Je veľký rozdiel medzi predstavou, kým ju máme vo svojej pamäti, a rovnakou predstavou potom, čo sa z našej pamäti stratí. Zachytíme teda predstavu, ktorú sme si utvorili vonkajším vnemom a ktorá teraz žije v našom vedomí. Potom sa duševne pozeráme, ako postupne mizne, postupne sa na ňu zabúda. Ale je tu, zostáva v nás. Zabudnuté predstavy majú veľmi významné poslanie. Začínajú totiž až vtedy správne pracovať na voľnom článku éterického tela a tento voľný článok robiť upotrebiteľným pre človeka, keď sú zabudnuté. Je to, akoby až potom boli strávené. Kým ich človek používa, aby sa s ich pomocou niečo dozvedel, dovtedy nepracuje vnútorne na voľnej pohyblivosti, na organizácii voľného článku éterického tela. V okamihu, keď klesne do zabudnutia, začína pracovať. Vo voľnom článku ľudského éterického tela sa stále pracuje, stále sa na ňom niečo tvorí. Díky zabudnutým predstavám. To je veľké požehnanie zabúdania! Pokiaľ väzí predstava v našej pamäti, dovtedy si ju vzťahujeme na nejaký predmet. Ak pozorujeme ružu a máme jej predstavu v pamäti, vzťahujeme predstavu ruže na vonkajší predmet. Tým je predstava pripútaná k vonkajšiemu predmetu a musí k nemu vysielať našu vnútornú silu. Ale v okamžiku, keď zabudneme na predstavu, je vnútorne odpútaná. Potom začína vyvíjať zárodočné sily, ktoré vnútorne pracujú na éterickom tele človeka. Tak majú naše zabudnuté predstavy pre nás podstatný význam.

Tu máme dôvod, prečo je škodlivé, keď človek v noci leží, a pretože ho trápia určité starosti, nemôže dojmy zo svojho vedomia odstrániť. Keby na ne mohol zabudnúť, mohli by sa stať blahodárnymi spracovávateľmi jeho éterického tela. Tu vidíme ako je zabúdanie požehnaním, a zároveň si uvedomujeme, aby sme sa nenútili pamätať si určitú predstavu, ale skôr sa naučili na to či ono zabudnúť. Vnútornému zdraviu človeka v najväčšom stupni škodí, keď na isté veci nemôže zabudnúť.