Človek

Čo predchádzalo svedomiu v dávnoveku?
Aischylos a Euripides

Čo predchádzalo svedomiu v dávnoveku?

V dávnoveku, keď sa človek dopustil zlého činu, tak sa neprejavil tento zlý čin, ako niečo, čo by mohol človek hodnotiť vo svojom vnútri, ale videl ho pred svojou dušou v celej jeho škodlivosti a hanebnosti ako akési strašidlo, ako akýsi prízrak. Človek bol akoby obklopený nazeraním na hanebnosť svojho činu. Potom prichádzal človek viac a viac do obdobia, kedy stará snivá jasnovidnosť mizla a kedy sa ja začalo viac a viac uplatňovať. Tým, že človek našiel vo svojom vnútri svoj stred, jeho staré jasnovidné vedomie zhaslo, zato tým zreteľnejšie vystupovalo jeho sebavedomie. Čo predtým mal pred sebou ako nazeranie na svoj zlý čin, alebo tiež čin dobrý, to bolo preložené do jeho vnútra. Postavy, ktoré človek videl vo svojej snivej jasnovidnosti ako duchovné obrazy svojho zlého činu, boli v podstate to, čo mu ukazovali duchovné mocnosti ako obraz toho, čím porušil a rozvrátil svetový poriadok. To v podstate vzaté nebolo v pravom zmysle slova zlým pôsobením, to bolo pôsobením liečivým. Bolo to ako protipôsobenie božských bytostí, ktoré chceli tým, že ukazovali človeku účinok jeho činu, pozdvihnúť ho hore, aby mu tak umožnili odstrániť zlé následky jeho skutkov. To, že pôsobenie zlého činu mohlo sa takto postaviť pred človeka, bolo síce niečo strašné, ale celkovo vzaté bolo to uzdravujúce pôsobenie svetového prazákladu, z ktorého človek sám pochádzal.

Keď potom prišla doba, keď človek našiel v sebe svoj stred, jástvo, bolo toto nazeranie preložené do vnútra a vystúpilo ako vnútorný zrkadlový obraz toho, čo z jeho činu vychádzalo. Keď sa naše ja objavuje prvýkrát, žije najprv ako slabé ja vnútri duše pocitovej a človek sa musí ešte len vypracovať hore, aby mohol svoje ja postupne zdokonaliť. Spýtajme sa: Čo by sa stalo v okamihu vývoja, kedy jasnovidné nazeranie na činy človeka zvonku zmizlo, keby nedošlo v slabom ja k protiobrazu toho blahodarného pôsobenia, ktoré vystúpilo pred zrak človeka, keď ešte jasnovidne pozeral na to, čo svojím činom spôsobil? Človek by takto mal slabé ja. Bol by preto musel byť vo svojej duši pocitovej hnaný a štvaný sem a tam svojimi vášňami ako na rozbúrenom mori bez brehov. V tomto veľkom svetovom historickom okamihu vstúpil zvonku do vnútra človeka veľký svetový duch, ktorý staval pred ľudské jasnovidné vedomie škodlivé účinky činov ako uzdravujúce protipôsobenie, ktoré človeku ukazovalo, čo má napraviť, potom to bol neskôr opätovne tento svetový duch, ktorý sa vo vnútri človeka ohlásil ako mocný hlas, kedy ja človeka bolo ešte slabé. Tak sa stiahol tento predtým k jasnovidnému nazeraniu hovoriaci svetový duch do človeka, pokiaľ ide o to, čo mal povedať k náprave porušeného svetového poriadku. Ja je ešte slabé. Nad týmto ja bdie však svetový duch. A ten istý sa necháva počuť ako niečo, čo v každej dobe stojí ako bdiace nad ľudským ja a posudzuje to, čo ja ešte nie je schopné posudzovať. Za týmto slabým ja stojí akoby odlesk mocného svetového ducha, ktorý predtým za čias jasnovidného vedomia bezprostredne ukazoval človeku účinok jeho činov.