Svedomie je Boh v človeku

Ľudové vedomie hovorí: "Keď hovorí svedomie, hovorí v nás Boh". Najvyššie duchovné vedomie hovorí: "Keď k nám hovorí hlas svedomia, hovorí v nás svetový duch"! A duchovná veda veda ukazuje na spojenie svedomia s Kristovou udalosťou. Ak hovoríme, že konáme podľa svojho svedomia, cítime, že sa pozeráme na svedomie ako na niečo, čo patrí k tomu najdôležitejšiemu v živote ľudstva. Tak sa nám nenásilným spôsobom ukazuje, že ľudská myseľ má pravdu, keď hovorí o svedomí ako o "Bohu v človeku". A keď Goethe hovorí, že tým najvyšším pre človeka je, keď sa mu prejaví Boh-príroda, božská prirodzenosť, božská podstata, musí nám byť jasné, že sa Boh môže prejaviť človeku len v duchu, len keď sa mu prejaví príroda vo svojom duchovnom základe. Aby sa nám takto mohla prejaviť, o to bolo postarané vo vývoji ľudstva na jednej strane svetlom Krista zvonku a na druhej strane božím svetlom v nás samých, svedomím. Preto smie filozof Fichtovho charakteru povedať o svedomí, že je to najvyšší hlas v našom vnútri. Preto si tiež uvedomujeme, že v tomto svedomí záleží naša individuálna hodnota.

Sme ľuďmi tým, že máme vedomie ja. A čo sa nám svedomím stavia po bok, to sa stavia po bok nášmu ja. Svedomie je preto tiež niečím, čo je naším najsvätejším individuálnym vlastníctvom, do ktorého vonkajší svet nemá právo hovoriť a čím si môžeme sami určovať svoj smer a cieľ. Preto je svedomie pre človeka niečím, čo nutne pokladá za to najsvätejšie, niečím, o čom vie, že poukazuje na to najvyššie, najnedotknuteľnejšie v ľudskom vnútri. Tam, kde hovorí jeho svedomie, do toho nemajú druhí čo hovoriť! Tak je svedomie na jednej strane zárukou pre spojenie s božskými prasilami sveta a na druhej strane zárukou toho, že v tom svojom najvlastnejšom a najindividuálnejšom máme niečo, čo vyteká ako kvapka z božstva. A tak si človek smie už uvedomovať, že ak v ňom hovorí svedomie, hovorí v ňom Boh!