Človek

Čo predchádzalo svedomiu v dávnoveku?
Aischylos a Euripides

Aischylos a Euripides

Nie je tomu tak dávno, čo vzniklo naše svedomie, čo môžeme ako svoje svedomie vnímať. Ak ideme späť do piateho a šiesteho st. pr. Kr., tak sa v Grécku stretávame s mocným predstaviteľom gréckeho básnictva, gréckeho dramatického umenia, s Aischylom. Ten nám znázorňuje niečo pozoruhodné z toho dôvodu, pretože nám to neskôr znázornil iný grécky básnik inak. Aischylos nám znázorňuje Agamemnóna, ktorý sa vracia z Tróje, ktorý bol po príchode do vlasti zavraždený svojou manželkou Klytaimnéstrou. Agamemnón je pomstený svojím synom Orestom, ktorý na radu bohov usmrcuje svoju matku, ktorá mu zabila otca. Aký následok vzniká z tohto činu pre Oresta? Akým pôsobením je vytlačené z jeho vnútra niečo - takto nám to Aischylos popisuje - čo ho robí schopným vidieť to, čo normálnym spôsobom vtedy už nebolo možné vidieť. Abnormálnym spôsobom dáva sila tohto činu prebudiť sa ešte raz akoby starému dávnemu dedičstvu jasnovidnej schopnosti. Orestes mohol povedať: "Bol to sám boh Apollón, ktorý mi dal právo pomstiť môjho otca na mojej matke. Všetko, čo som urobil, hovorí v môj prospech. Avšak krv matkina napriek tomu pôsobí! "... A tak v druhom dieli hry Orestes sa nám mohutne znázorňuje, ako sa v Orestovi prebúdza ako dedičstvo starej doby pôvodné jasnovidectvo, ako prichádzajú k nemu mstiacie bohyne Erínye, neskoršie fúrie Rimanov.

Vonkajšia podobu účinkov, vychádzajúcich zo zavraždenia matky, vidí teraz Orestes v snivej jasnovidnosti pred sebou. Apollón sám mu síce dáva za pravdu, ale je tu ešte niečo vyššieho. To znamená, že Aischylos chcel naznačiť, že tu ešte existuje vyšší svetový poriadok, a to mohol prejaviť len tým, že umožní Orestovi v tejto chvíli stať sa jasnovidným. Aischylos nie je ešte tak ďaleko, aby mohol ukázať na to, čo je nám dnes známe ako vnútorný hlas. A menovite keď študujeme Agamemnóna, musíme si povedať: Aischylos dospel až k bodu, kedy malo z celého ľudského duševného života vytrysknúť niečo na spôsob svedomia. Lenže tak ďaleko on sám ešte nie je. Stavia pred Oresta to, čo sa ešte svedomím nestalo: obrazy snivého jasnovidectva.

Avšak už pociťujeme, že sa ocitá na samom okraji cesty, vedúcej do svedomia. Z každého slova, ktoré vkladá napr. do úst Klytaimnéstry, možno doslovne pociťovať: Tu by malo byť poukázané na predstavu, ktorú nazývame svedomím! Aischylos však k tomu nedospieva. V tomto období môže tento veľký básnik len ukázať, ako boli predtým zlé činy stavané pred ľudskú dušu.

A teraz prejdime o jeden ľudský vek dopredu. Poďme od Aischyla cez Sofokla k Euripidovi, ktorý len pomerne krátku dobu po ňom pojednáva o tom istom. Právom bolo bádateľmi poukázané na to, že popisuje túto skutočnosť tak, že pre poňatie Oresta, tam kde sa hovorí o snivých obrazoch, sú tieto obrazy - podobne ako u Shakespeara - len tieňovými obrazmi vnútorného svedomia. Tu môžeme priamo hmatať rukami, ako je svedomie básnicky dobývané. Vidíme, ako Aischylos, tento veľký básnik, nehovorí ešte o svedomí, zatiaľ čo jeho nástupca Euripides už o ňom hovorí. Keď toto máme na mysli, môžeme už porozumieť tomu, prečo sa muselo ľudské myslenie, ľudské pozemské poznanie tak pomaly prepracovávať k pojmu svedomia. Sila, ktorá vo svedomí pôsobí, pôsobila tiež v starých časoch, keď sa obrazy, ktoré znázorňovali pôsobenie ľudských činov, prejavovali jasnovidnému nahliadnutiu. Táto sila sa presídlila len zvonku do vnútra. Čoho bolo však potrebné, aby bolo možné toto pociťovať? To morálne bolo možné mať tiež ako akési vyzrážanie, ako akúsi usadeninu toho, čo ľudské vedomie malo už skôr. Aby bolo možné túto silu pociťovať ako silu vnútornú, bolo nutné prežiť celý ľudský vývoj, ktorý si postupne dobýval pojem svedomia.