Vianočný zjazd 1923

Vianočným zjazdom 1923 mala Antroposofická spoločnosť dosiahnuť najväčšiu možnú otvorenosť a súčasne jej práca mala byť spojená s najvnútornejšou ezoterikou. Táto úloha mohla byť splnená len preto, že Rudolf Steiner, ktorý predtým nebol členom Antroposofickej spoločnosti, ale inaugurátorom a nositeľom duchovného prúdu antroposofického hnutia, prevzal predsedníctvo spoločnosti.

"Antroposofické hnutie je duchovný prúd, riadený duchovnými mocnosťami a duchovnými silami z nadzmyslového sveta, ktorý má svoj prejav tu vo fyzickom svete.“

Pred týmto rozhodnutím, prevziať predsedníctvo v spoločnosti, sa nepýtal ani duchovného sveta - bytosti Michaela - ani kruhu zasvätencov. Tento krok bol obeťou, pretože v sebe niesol možnosť, že prúd Michaelských zjavení by mohol vyschnúť. Michael môže pôsobiť len do tých ľudských duší, ktoré stoja v duchovných prúdoch nie z osobných ambícií. Preto musel Steiner na seba prevziať osobné nedostatky členov a prevziať i osobnú zodpovednosť za všetko to, čo nepochádzalo z podstaty antroposofickej veci, ale z troch nebezpečenstiev, ktoré charakterizoval ako závisť, samoľúbosť a pýcha, a niesť za to následky.

"Každý dotyk s tým, s čím človek v súčasnom fyzickom pozemskom živote do styku prísť musí, môže Michael považovať len za znečistenie svojej bytosti. Nuž, v bežnom ľudskom živote pôsobí duchovné prežívanie duše do fyzického pozemského života a naopak, tento pôsobí spätne na duchovné prežívanie duše. Je to spätné pôsobenie, ktoré sa prejavuje najmä v nálade človeka a v orientácii na niečo pozemské. Takéto vzájomné pôsobenie sa spravidla - nie vždy - vyskytuje obzvlášť pri osobnostiach, ktoré pôsobia verejne. Preto boli prekážky pre pôsobenie Michaela pri mnohých reformátoroch skutočne veľmi veľké.“

A v auguste 1924 povedal: „Keď človek chce vykonávať prácu antroposofického hnutia, tak nemôže konať len ľudskú prácu. Musí byť otvorený pre to, čo steká z duchovných svetov. Zákony duchovných svetov sú celkom určité, nemožno sa ich dotýkať. Musia byť prísne dodržiavané. A je ťažké to, čo v našej dnešnej dobe predpokladá vonkajší úrad, nech to je i úrad predsedu Antroposofickej spoločnosti, zjednotiť s okultnými povinnosťami voči zjaveniam duchovného sveta. Človek si musel pred seba postaviť tú možnosť, žeby duchovné mocnosti povedali: To nejde, vonkajší úrad nie je možné prevziať“.

Skutočnosťou sa stalo - čo nebolo predtým zrejmé - že duchovný svet obeť Rudolfa Steinera prijal. Michaelove zjavenia tiekli bohatšie. Michaelské zvestovania skrze Rudolfa Steinera dosiahli v jeho poslednom úseku života neobyčajný vrchol. „Začiatok obratu svetových vekov“ je tak i poukazom na tretie Michaelské zjavenie, duchovnú vedu, ktorá má založiť Michaelskú kultúru. V jednej smernici (106) neskôr Steiner formuloval:

„Michael ide naspäť tou cestou, ktorou zišlo ľudstvo nadol po stupňoch duchovného vývoja až k ovládnutiu inteligencie. Len Michael - po tej dráhe, ktorou zostúpila múdrosť k svojmu poslednému stupňu, inteligencii - povedie nahor vôľu“.

Mladým ľuďom Rudolf Steiner povedal, že ide o to, vybudovať Michaelovi vozidlo, na ktorom by mohol vojsť do civilizácie. Byť žiakom Michaelovým znamená kultivovaním vôle prežiť tie impulzy, ktoré vžarujú do sveta. Aby pripravil Michaelskú školu na Zemi, prikročil Rudolf Steiner na konci Vianočného zjazdu ešte raz k téme prekračovania prahu ľudstvom. Počas nášho spánku cez noc sa stretávame s bytosťou strážcu prahu - avšak nevedome. Stojí na hranici medzi zmyslovým a duchovným bytím a rozprestiera, keď nie sme dosť zrelí, závoj pred nadzmyslovým svetom. To sa deje pre naše vlastné dobro. Na jednej strane nemáme ešte dosť sebapoznania na to, aby sme uniesli všetky slabosti našej bytosti v ich realite a na druhej strane - kvôli tejto nedokonalosti - nedokážeme duchovný svet vnímať objektívne. V nočnom spánku prichádzali ľudia ku strážcovi prahu v každej dobe. Výnimku tvorí len doba od poslednej tretiny 19.storočia až do ukončenia kalijugy, pretože v tomto časovom období sa ľudia ku strážcovi sotva dostávali.

„Ale o to viac v našej dobe, v ktorej je celému ľudstvu historicky uložené, prejsť nejakou formou popri strážcovi prahu, o to viac nachádzame, ako bolo povedané, pri zodpovedajúcich putovaniach v duchovnom svete, ako spiace duše - ako ja a astrálne telá - pristupujú ku strážcovi prahu. To sú veľavýznamné obrazy, ktoré dnes môžeme získať: Vážny strážca prahu a okolo neho skupiny spiacich ľudských duší, ktoré v bdelom stave nemajú silu, aby k tomuto strážcovi pristúpili, ktoré k nemu pristupujú, kým spia.“

Zasvätenec v území ducha dokáže spiace ľudské duše, ktoré prichádzajú ku strážcovi prahu, rozlišovať. Vidí tých, ktorí ku strážcovi prichádzajú z myšlienok a vnemových zážitkov dnešnej civilizácie a antroposofické duše. O prvých hovorí, že strážca ich posiela späť, pretože svoje idey zneužili vo svete zmyslov a nenazbierali žiadne také, ktoré by mali božskú hodnotu. Ak by duše predsa len s týmito materialistickými pojmami prešli povedľa strážcu, mali by pri prebudení pocit, že myšlienky nedokážu uchopiť mozgom. Preto je dnes človek kvôli svojmu vlastnému zdraviu posielaný naspäť do nočného spánku. Ak však ľudia prechádzajú dlhšiu dobu s bohov nehodnými myšlienkami bránou smrti, potom v nasledujúcom pozemskom živote nebudú mať žiadnu silu k tomu, aby si priniesli so sebou idey z duchovného sveta a žiaden rezervoár k tomu, aby mohli utvárať budúcnosť na Zemi. Bez ideí božsko-duchovného pôvodu by potom mohli ľudia myslieť a konať len z inštinktov a celý sociálny život by bol barbarizovaný. Niečo iné vníma iniciovaný pri antroposofických dušiach, keď v nočnom spánku prichádzajú k strážcovi prahu. Im táto vážna duchovná postava hovorí: „Vy máte len byť ešte preverení vo vašej odvahe k priznaniu sa k tomu, čo ste zaiste dokázali započuť vďaka sklonu vášho citu, vďaka sklonu vašich sŕdc.“ Táto skúška odvahy predpokladá, že idey antroposofie musia byť tak živé, že účinne vtečú do života. Potom by mohli takéto antroposofické duše priniesť so sebou z druhej strany prahu do bdelého života také impulzy, ktoré ďaleko presahujú to, čo človek inak dokáže rozvinúť bez nočného prekročenia prahu.

Keď ľudia pestujú meditatívny život, vnášajú do duchovného sveta sily, ktoré duchovné bytosti premieňajú tak, že v bdelom živote môžu byť prežité ako vôľové impulzy. Tým sa stáva možným zasadzovať sa pre pokrok ľudstva. To, čo následne pôsobí, nevstupuje najskôr do sféry bežného vedomia, ale pôsobí to vo vôli a v citovej mysli duše ďalej. Budúcnosť antroposofickej veci závisí od toho, či si dostatočný počet ľudí prinesie z duchovného sveta takéto impulzy v zmysle Michaelovej bytosti a nasadí ich.

Steiner videl, že sily obnovy pritečú do kultúry cez antroposofiu len v tej miere, v akej sa ľudia uschopnia určitým prežívaním vedome prijať silné impulzy z druhej strany prahu. K tomu, aby sa to dosiahlo, dal významnú pomoc predovšetkým založením Michaelskej školy - v poučeniach prvej triedy slobodnej vysokej školy pre duchovnú vedu. Bola to Michaelova vôľa, aby sa na Zemi zriadila Michaelská škola a tým mohli byť v 20. storočí obnovené mystériá. Duchovní žiaci by mali byť - keďže ľudstvo ako celok prekračuje prah - v ideovom odlesku vo svojich meditáciách privedení na prah duchovného sveta, aby vo svojich dušiach následne pociťovali to, čo zasvätenec prežil svojou iniciáciou pri prekročení prahu. V triednych hodinách sa najskôr opisuje cesta k priepasti, ktorú musí prekonať každý pred tým, než môže prežívajúc vkročiť do duchovného sveta. Až na druhej strane prahu nájde potom človek svoje pravé Ja.

Ludwig Polzer-Hoditz si z rozhovorov, ktoré s ním viedol Rudolf Steiner na lôžku keď bol chorý, o význame Michaelskej školy poznamenal: „V tejto škole spočíva jadro budúcnosti ako možnosť. Kiež len by tomuto členovia porozumeli: Ako možnosť Steiner mohol členom prvej triedy pre nové mystérijné centrum sprostredkovať zjavenia duchovného sveta v mantrách a textoch - členovia sami však museli obsah stále nanovo naplniť životom. K tomu patrí hlboká vážnosť, pretože obnovené mystériá vyžadujú, aby Michaelská škola bola prítomná i na Zemi. (Pomoc k prežívajúcemu vrastaniu do duchovného sveta by bola, keby sa mantry prežívali - ako povedal Rudolf Steiner Polzerovi - podobne ako týždenné prípovede, ktoré vedú členov priebehom roka, keby sa teda triedne hodiny čítali v rytme podľa ročných období.)