Mesiac

To fyzické v Mesiaci je prejavom duchovna za ním skrytým. Mesiac predstavuje zhromaždenie duchovných bytostí, ktoré majú v sebe veľkú uzavretosť. Navonok sa Mesiac chová ako zrkadlo univerza. I tomu najpovrchnejšiemu pohľadu sa javí, že odráža slnečné svetlo, že je zrkadlom slnečného svetla. Z povahy zrkadla vyplýva, že v ňom vidíme to, čo je mimo neho, pred ním, ale že to, čo je za ním, nevidíme. Mesiac nie je len zrkadlom slnečnosti v univerze, ale je všeobecne zrkadlom pre všetko, čo sa voči nemu môže prejaviť ako vyžarujúce, ale slnečné svetlo je najsilnejšie. Všetky nebeské telesá, ktoré sa v univerze vyskytujú, vyžarujú k Mesiacu a Mesiac ako zrkadlo celého univerza odráža obraz tohto univerza na všetky strany. Takže môžeme povedať, že keď sa pozeráme na vesmír, máme ho pred sebou dva krát - raz tak, ako sa prejavuje v okolí Zeme, a druhý krát ako spätne vyžiarený Mesiacom. Takže Mesiac spätne odráža i všetko ostatné, čo sa v univerze môže prejaviť ako žiariace do priestoru, a tak okrem toho, čo sa prejavuje v univerze, tu teda ešte máme spätné vyžarovanie univerza z Mesiaca.

Ten, kto by dokázal pozorovať všetky detaily Mesiaca a mal by zrakový cit pre zrkadlové obrazy, ktoré Mesiac vrhá na všetky strany univerza, by videl celé univerzum zrkadlené Mesiacom. Jedine to, čo je vnútri Mesiaca, zostáva tajomstvom Mesiaca, to zostáva skryté, podobne ako to, čo sa nachádza za zrkadlom. Svojou duchovnou stránkou je významné predovšetkým to, čo je za povrchom Mesiaca, teda v samotnom vnútri Mesiaca. Duchovné bytosti, ktoré vnútro Mesiaca obývajú, sú bytosti, ktoré sa veľmi výrazne uzatvárajú pred ostatným univerzom a žijú v akejsi mesačnej pevnosti. Do tejto mesačnej pevnosti univerza by mohol preniknúť len ten, kto by si rozvíjaním istých zvláštností života ľudského srdca získal takú spriaznenosť so slnečným svetlom, že by nevidel spätné žiarenie Mesiaca a Mesiac by sa mu stal po duševnej stránke do istej miery priehľadným. Zároveň by urobil významný objav. Objav, že skrze učenie tých bytostí, ktoré sa akoby stiahli do uplnej uzavretosti tejto mesačnej pevnosti univerza, môžu byť opäť zjavené určité tajomstvá, ktorá kedysi Zem vlastnila vďaka svojim najvýznamnejším duchom, ale stratila ich.

A čím ďalej ideme do minulosti vývoja Zeme, nachádzame menej abstraktných právd, ktoré sú dnes pýchou súčasného ľudstva, ale nachádzame o to viac právd vyjadrených v obrazoch. Prebojúvame sa potom vnútorne zmysluplnými pravdami, ktoré žiaria ako posledný dozvuk orientálnej múdrosti napr. z Véd a Védanty, skrze ktoré sa dostávame k prvotným zjaveniam ľudstva, ktoré spočívajú ešte za mýtmi a ságami, a nakoniec plní úcty a obdivu dospievame k poznaniu, že ľudstvo kedysi vlastnilo veľkolepú múdrosť, ktorú dostalo bez námahy rozumu, ako milosť kozmických duchovných bytostí. A nakoniec budeme privedení späť k tomu, že tieto bytosti kedysi vyučovali pradávnych ľudí, ktorí vtedy bývali na Zemi, ale potom s výstupom Mesiaca zo Zeme Zem opustili a stiahli sa do mesačnej pevnosti. Ľudia potom uchovávali spomienku na to, čo kedysi tieto bytosti zjavili najstarším pranárodom ľudstva, ktoré ešte mali úplne inú podobu ako dnešní ľudia.

A keď prenikáme do tohto tajomstva, ktoré možno nazvať mesačným tajomstvom univerza, zistíme, že tieto bytosti, ktoré dnes kotvia v mesačnej pevnosti, kedysi boli veľkými učiteľmi pozemského ľudstva, a že pozemské ľudstvo stratilo práve to duchovné a duševné, ktoré sa dnes nachádza skryté v mesačnej pevnosti. To, čo z univerza ešte dnes prichádza k Zemi, je absolútnym povrchom, akýmsi múrom tejto pevnosti, odrazeným z ostatného vesmíru.

Mesačné tajomstvo patrí k najhlbším tajomstvám starých mystérií. Lebo to, čo Mesiac obsahuje vo svojom vnútri, to je prvotná múdrosť. Avšak to, čo dokáže odraziť z celého univerza, tvorí súhrn síl, ktoré uchovávajú náš zvierací pozemský svet, síl, ktoré súvisia s pohlavnosťou zvieracieho sveta i s ľudskou fyzicko-zmyslovou pohlavnosťou. Nižšia prirodzenosť človeka je teda výtvorom toho, čo vyžaruje Mesiac, ale to najvyššie, čo Zem kedysi vlastnila, je ukryté vo vnútri, v mesačnej pevnosti.

Prostredníctvom podobných pozorovaní pozvoľna dospejeme k pochopeniu individuality Mesiaca, k pochopeniu toho, čím vlastne je, zatiaľ čo všetky ostatné znalosti sa podobajú len akýmsi odtlačkom. Tieto odtlačky sa podobajú odtlačku človeka do papierovej kaše, ktorý by sme umiestnili do panoptika a vydávali za človeka. Keby sme pozorovali len tento odtlačok, samozrejme by sme nemohli vôbec nič vedieť o individualite človeka. Rovnako tak málo toho vie o individualite Mesiaca súčasná veda, ktorá nechce nič počuť o iniciačnom poznaní.

Mesiac je protipól voči slnečným silám, a tým čo zvnútra z hmoty vedie do života a preto tiež súvisí s reprodukciou. Mesiac je podnecovateľom ako vnútornej reprodukcie, tak i reprodukcie rozmnožovania.