Kleptománia

Z duchovného hľadiska je to u kleptomana tak, že vnútorné duševné zábrany, ktoré sú v astrálnom tele, nenájdu prístup k tomu, čo existuje medzi ľuďmi vo vonkajšom svete ako úsudková umiernenosť. Všetko, čo sa vzťahuje na morálnosť, všetko, čo v sebe vo svojich pojmoch zahŕňa morálne impulzy, je vyjadrené len v rámci zemského bytia. Tam, kde prestáva Zem, kde vychádzate do duchovna, neexistujú v tom zmysle ako na Zemi morálne úsudky, pretože tam je morálnosť samozrejmá. Morálne úsudky začínajú až tam, kde nastupuje voľba medzi dobrom a zlom. Pre duchovný svet je naproti tomu dobro a zlo charakterovou vlastnosťou. Existujú bytosti dobré a bytosti zlé. Práve tak, ako málo môžeme u leva hovoriť o tom, či má alebo nemá mať leviu podstatu, rovnako tak málo môžeme hovoriť o dobrom či zlom, akonáhle sa dostaneme od Zeme. Na to je potrebné áno a nie, ktoré prichádza do úvahy len vo vnútri organizácie človeka a medzi ľuďmi, žijúcimi v jeho morálnom okolí.

Pri takom ochorení, akým je kleptománia, je to tak, že dotyčný človek kvôli charakterizovaným prekážkam nevyvinul svoje astrálne telo tak ďaleko, aby vyvinul aj zmysel pre morálne úsudky. Preto kleptoman sa chová tak, že v okamihu, keď existuje niečo, čo ho obzvlášť zaujíma, nepozná vôbec žiadny dôvod, prečo by si danú vec nemal privlastniť. Nepochopí totiž, že táto vec môže niekomu patriť, a že má význam pojem: niečo vlastné. Nevstúpi svojím astrálnym telom do fyzického sveta tak ďaleko, aby mal pre také úsudky zmysel. Je to ten istý jav, ako keď farboslepý nemá žiadny cit pre modrú či červenú farbu a vidí celý svet bez nich. Tak ako vy vidíte nejakú plochu zelene, vidí farboslepý, nerozoznávajúci červenú farbu, túto plochu modro a farboslepý, nerozoznávajúci modrú farbu, ju vidí červeno. Pre farboslepého, nerozoznávajúceho modrú farbu, je zaujímavý len taký les, v ktorom namaľujeme červené stromy. A rovnako, ako nemá pri farbosleposti zmysel hovoriť o farbách, nemá takmer žiadny zmysel hovoriť o vlastníctve alebo jeho opaku vo vyššom svete. Kleptoman nevstúpil do fyzického sveta tak ďaleko, aby bol schopný nejako si spojiť predstavu s tým, čo existuje vo vlastníckych vzťahoch. Pre neho má obzvlášť silný význam pojem nachádzania, kedy ho niečo prekvapí, niečo ho zaujíma.

V tejto chvíli nepreniklo jeho astrálne telo až do oblasti vôle, ale zostalo viac menej v intelektuálnej sfére, čo sa prejavuje tak, že orgány vôle sú na tejto strane zakrpatené. Dôsledkom toho je, že to, čo je dobré v intelektuálnosti, používa vo vôli. Ak sa vyskytne tá istá chyba vo sfére vôle, stávajú sa takíto ľudia kleptomanmi. Proti takej abnormalite sa bojuje mimoriadne ťažko. Je to preto, že túto skutočnosť nepozorujeme vo veku, keď je dôležité tvrdo sa proti nej postaviť. Deti napodobňujú, robia to, čo robí ich okolie, a z ich správania nie je zrejmé, že majú kleptomanské vlohy. Tieto vlohy vyjdú najavo až po výmene zubov. Avšak aj po tomto období ešte stále nie je dieťa spôsobilé vyvinúť iný zmysel pre morálne úsudky ako ten, že sa mu dobré páči a zlé nepáči, pretože svojou dušou stále ešte nie je plne na fyzickej úrovni. Všetko tu ešte záleží na estetickom úsudku. Tu je vychovávateľ odkázaný na to, aby u dieťaťa budil zmysel pre dobré tým, že ho dieťa považuje za svoj vzor. Vychovávateľ má hovoriť o dobrom tak, aby to bolo dieťaťu sympatické, a o zle tak, aby mu to bolo nesympatické. K tomu všetkému je potrebné, aby tu existovala samozrejmá autorita. Ak je teda táto samozrejmá autorita nutná u takzvaného normálneho dieťaťa, je teda v najvyššej miere nevyhnutná aj u takého dieťaťa, ako je toto. Výchovný prostriedok, ktorý je najúčinnejší, je dôverčivosť, ktorú môže mať dotknuté dieťa k svojmu vychovávateľovi.