Jakob Böhme - Druhé videnie

Jakob Böhme bol uspôsobený tak, že akoby prirodzeným vedením svojho osudu, svojej karmy pred sebou mohol mať v istých okamihoch svojho života v plne bdelom stave miesto Slnkom prejasneného sveta temnú priestorovosť. Nejde o obyčajnú temnotu vo vzťahu k svetlu, ale vo vzťahu k mlčaniu všetkých zmyslových kvalít. Jakob Böhme mohol mať v istých okamihoch svojho života pred sebou temnotu miesto jasu, mlčanie a pokoj miesto tónov, ktoré vytvárajú svet, miesto tepla ľahostajnosť voči teplu alebo dokonca chlad, ktorý by sme mohli nazvať antiteplom. Takže keby človek z tejto strany prostredníctvom inšpirácie sledoval jeho stav, musel by si povedať: Jakob Böhme má v istých okamihoch svojho života pred sebou absolútnu temnotu miesto Slnkom prejasneného priestoru.

Ľudia, ktorí to môžu prežiť, bez toho, aby si to uvedomili, takže sa v ľahučkom spánku ešte cítia vo svete prejasnenom Slnkom, takí ľudia majú to, čo nazývame deuteroskopiou čiže druhým videním. A Jakob Böhme mal v najvyššej miere to, čo nazývame druhým videním. Len to u neho bolo utvárané tak, že to toľko nevzťahoval k jednotlivým pozemským veciam, ako skôr ku konštitúcii celej Zeme. Ostatní ľudia majú pred sebou slnečný jas. Jakob Böhme mal - a síce počínajúc bodom, kde sa inak krížia zorné lúče očí, ak sa pozerajú na viac či menej vzdialený predmet, za týmto bodom dotýkania zorných lúčov očí alebo aj za bodom, kde, ak položíme pravú ruku cez ľavú, nenastáva vonkajšie cítenie, ale cítenie seba samého, takže je to, ako keby tu bola stena - mal teda Jakob Böhme pred sebou temnotu, mlčanie zmyslov. Živo si predstavme: máme pred sebou temnotu. Úplne presne to zodpovedá nasledujúcemu zmyslovému obrazu. Ak budeme mať pred sebou zrkadlo, neuvidíme, čo je za ním, uvidíme len to, čo je pred zrkadlom. Tak je tomu duchovne u niekoho, kto vidí ako Jakob Böhme. V dôsledku toho, že vzadu je temnota, tu vpredu vzniká niečo ako zrkadlová stena, a to, čo je duchovne za ňou, pozemský svet vo svojej duchovnosti, sa v nej potom človeku zrkadlí. Jakob Böhme sa teda pozeral v istých okamihoch svojho života do temnoty, a vďaka tomu, že mu táto temnota odrážala to, čo duchovne žije v bytí Zeme, videl duchovnú konštitúciu Zeme, to, čo sa deje v bytí Zeme.

V prípade Jakoba Böhma ide o mohutné druhé videnie. U iného človeka tomu môže byť tak, že pred sebou bude mať v istých okamihoch svojho života temnotu, ktorá mu skryje fyzické svetlo, čo mu potom poskytne možnosť nazerať do duchovného sveta. Ak potom dokáže náležite zaobchádzať s týmto duchovným zrkadlom, ktoré jednoducho spočíva v existencii temnoty, môže prostredníctvom vnútornej komunikácie medzi všetkým pozemským vnímať, povedzme, činy alebo dokonca myšlienky svojho priateľa nachádzajúceho sa v Amerike, zatiaľ čo on sám sa bude nachádzať v Európe. To, čo vnímame fyzickými očami, fyzickými zmyslami, sú totiž predovšetkým účinky Slnka. Existujú však skryté účinky Slnka. Tieto skryté účinky Slnka žijú vo všetkých veciach, v mineráloch, rastlinách, zvieratách a žijú aj v človeku. A zatiaľ čo sa nachádzame v Európe, sme prostredníctvom skrytých účinkov Slnka, ktoré v nás sú, v spojení s tým, čo prežíva náš priateľ žijúci napríklad až v Amerike tiež prostredníctvom týchto skrytých účinkov Slnka. Tieto spojenia pôsobia v karme. V karmických účinkoch na Zemi pôsobia skryté účinky Slnka. Tu sa skryté účinky Slnka stávajú viditeľnými ako v zrkadle.

Tak sú ľudia, ktorí majú toto druhé videnie - čo sa u Jakoba Böhma prejavilo v najvyššej miere - osobitnými slnečnými ľuďmi. Tak ako človek očami vo vonkajšom svete zvyčajne vníma slnečné pôsobenie, sú títo ľudia vnútorne preniknutí slnečnou silou, skrytými účinkami Slnka. Tak ako je námesačník, človekom mesačným, je typ ľudí druhého videnia, typ Jakoba Böhma, človekom slnečným - slneční ľudia, ktorí v sebe prirodzeným riadením svojej karmy nesú to, čo je dnes abnormálne. Čo je dnes abnormálne, však bolo v istých dobách normálne. To, čo je dnes abnormálne, teda život v skrytých účinkoch Slnka, bolo kedysi, v dávnejšej epoche vývoja Zeme normálne a raz to zase normálne bude. Normálne to bolo v slnečnej epoche vo vývoji Zeme. V nej bolo normálne, že sa ľudia všade pozerali do temnoty ako do zrkadla, takže sa im odrážalo všetko duchovné. Celá Zem prešla vývojom, ktorý z jej síl vtedy urobil človeka človekom slnečným, s jeho ľahkou, prchavou matériou. To bolo vo veľmi tlmenom stave vedomia.

Raz to nastane zase. Vtedy bude človek za plného vedomia schopný vyžarovať temnotu do svojho okolia a tým sám sebe vyvolávať zrkadlový obraz celého sveta. A potom sa dostaneme do štádia vývoja, ktoré môžeme označiť za štádium Venuše, ktoré je jedným z budúcich štádií vývoja Zeme. Človek sa musí zbaviť svojej hrubej zmyslovosti, svojej hrubej citlivosti voči fyzickému prostrediu, a musí zo seba vytiahnuť svoju voľnú vnímavosť, keď chce dospieť k druhému videniu.