Paracelsus

bol uspôsobený podobne ako Jakob Böhme, len trochu inak. Ku svojej vnímavosti mal navyše silnejší intelekt. Preto si svoje obrazy z druhého videnia vždy tiež interpretuje. Keď človek intelektuálne premýšľa o fyzicko-zmyslových veciach, tak ich nemení. Intelektualita je voči konštitúcii fyzicko-zmyslových vecí bezmocná. Avšak voči tomu, čo človek vidí v onom zrkadlení, intelektualita bezmocná nie je. Vnímať čisto z pozície druhého videnia vnútornú konštitúciu sveta je možné len pre človeka, ako je Jakob Böhme, ktorý sa vonkajším veciam dokázal nesebecky oddávať. Táto nesmierna láska v ňom žijúca, s ktorou videl všetky veci a ktorá sa potom odtlačila do jeho poňatia zrkadlových obrazov duchovna vo svete, táto nesmierna láska u neho prehovára skoro z každého riadku. A tak u neho zrkadlové obrazy ako určité imaginácie duchovna vo svete zostali neobyčajne rýdze.

V prípade Paracelsa, ktorý mal silne vyvinutú intelektualitu, sa tieto obrazy jej pôsobením pozmeňovali. Sú to teda zmenené zrkadlové obrazy. Vieme, že aj vo fyzickej oblasti môžu zrkadlové obrazy pozmeniť to, čo zrkadlia, ak sa na seba pozrieme do vypuklého zrkadla. Takto intelektualita mení zrkadliacu plochu, cez ktorú sa človek pozerá, ak má takú intelektualitu ako Paracelsus. Aj tak sa ale človek dostáva hlbšie do týchto vnútorných síl. Preto sa Jakob Böhme so svojím na najvyššiu mieru dovedeným láskyplným pozeraním na veci stal ich kontemplatívnym pozorovateľom. Paracelsus, ktorý sa prikláňal skôr k vnútorným silám, menil zrkadlové obrazy a prispôsoboval ich, dospieval viac k liečivým silám, skrytým vo veciach ako slnečné sily.

Ak sa to, čo v človeku môže žiť v podobe skrytých slnečných síl, naučíme vedome ovládať tak, aby sme k videniu zrkadlových obrazov nepoužívali šíriacu sa temnotu, ale aby sme do temnoty vnášali vnútorné svetlo, ktoré v sebe duchovno-duševne roznietime meditáciou, koncentráciou atď., takže dokážeme priestor, obvykle rozjasnený vonkajším fyzickým Slnkom, vyplniť vnútornými skrytými slnečnými silami, začneme sami duchovno-duševne svietiť a osvetľovať si to, čo tu je - potom vznikne vedomá imaginácia. A táto vedomá imaginácia je tým, čo za plného vedomia vynesie na svetlo to, čo vo svojich spisoch spísal Jakob Böhme.

A tak ako intuícia súvisí s utajenými mesačnými silami vládnucimi v človeku, tak ako z utajených mesačných síl vládnucich v človeku, ktoré ako námesačník rozvíja vo svojom potulovaní, vznikajú sily intuície, ak sú zadržané, tak sú zrkadlové obrazy, ktoré kúzlia skryté slnečné sily z duchovnej temnoty, pretvárané vo vedomú imagináciu. Ak človek tieto zrkadlové obrazy neprijína, ale preniká ich, keď ich miesto toho, aby sa na ne pozeral a nechával ich na seba pôsobiť, naskrz chápe, keď teda vedome zachádza s druhým videním takpovediac v obrátenom štýle, keď ho naskrz chápe, potom vzniká vedomá imaginácia.