Význam násilnej smrti - zosilnenie Ja

Je tomu tak, že dojem, ktorý človek získa tým, že mu vonkajší svet, svet vezme fyzické telo, za pomerne veľmi krátku dobu, vtesná pre život medzi smrťou a novým narodením niečo, čo môže byť rovnako bohaté ako to, čo získame v pozvoľnom pozemskom žití a čo by sme možno ešte prežili za nasledujúce desiatky rokov. Nie je tu samozrejme na mysli všetko, čo sme v pozemskom živote prežili, avšak v prípade istých vecí, ktoré sú pre nás potrebné ako zdroj sily pre život medzi smrťou a novým narodením, môže byť to, čo sa inak rozloží na dlhší časový úsek, vtesnané do jediného okamihu. Je to iný zážitok, či človek akosi vidí svojím podvedomím prichádzať smrť v dôsledku uplatnenia vnútorných síl, ktoré smrť privodí z vnútra organizmu, alebo tým, že na tento organizmus pôsobia sily, ktoré s ním samotným nemajú nič do činenia. Takú smrť možno pravdivo vysvetliť len tak, že na ňu nahliadneme v súvislosti s celým priebehom ľudského života v opakovaných pozemských životoch. Samotný vnem smrti je niečím veľmi významným pre silu a intenzitu, ktoré máme vo vedomí Ja medzi smrťou a novým narodením.

Pomery, ktoré sa odtiaľto z fyzického sveta javia ako náhoda, náhodou nie sú, ale spadajú do sveta nutnosti. Tu sa môže javiť ako náhoda, že niekoho prejde vlak, z druhej, duchovnej strany sa to ako náhoda nejaví. Ak z tejto druhej, duchovnej strany položíme otázku, ako sa takáto násilná smrť javí v celku pozemských životov človeka, potom zistíme, že človek si v uplynulých obdobiach, ktorými prešiel v opakovaných pozemských životoch a v obdobiach medzi smrťou a novým narodením až do tohto nešťastia, na základe rôznych okolností vytvoril pre rýdzo duchovný svet také vedomie Ja, ktoré vyžadovalo zosilnenie. A toto zosilnenie nastane vďaka tomu, že človeku nie je fyzický život ukončený zvnútra, ale zvonku. Musíme počítať aj s tým, že máme s okolím nielen také vzťahy, ktoré vytvárajú naše ideálne sily v duši, ako myslí naše podvedomie, vieme len v tých najvzácnejších prípadoch - zvyčajne však nie.

Myšlienkový život za prahom vedomia neustáva, ale človek ustavične vedie myšlienkový život v podvedomí, alebo by sme tiež mohli povedať v nadvedomí. Len si nie je schopný uvedomiť, čím pre neho toto obsiahlejšie vedomie môže byť. Každého jednotlivo by bolo možné sa spýtať: Prečo vás od dnešného rána nepostihla určitá nehoda? Pri každom z nás tu bola možnosť, aby náš určitá nehoda postihla. Niekedy sa človeku napoly ukáže, ako sa veci majú, len v tých najvzácnejších prípadoch však vidia súvislosti. Niekedy má človek určitú nechuť niečo urobiť. Do nejakej veci sa napríklad pustí o pol hodiny neskôr, a potom si všimne niečoho, čo sa cestou stalo a čo sa mohlo stať jemu samému, keby bol išiel o pol hodiny skôr. Tu zapôsobilo podvedomie, podvedomie spôsobilo, že ten človek otáľal. Takéto pôsobenie podvedomia tu je neustále, len ho človek nevníma.

Tomu, kto dokáže pomery sveta pozorovať z duchovného hľadiska, je jasné, že ten, kto sa uberá v ústrety nešťastiu, nie je chránený dobrým duchom, pôsobiacim v jeho podvedomí, ale uberá sa v ústrety nešťastiu a je k nemu hnaný nutnosťou svojej karmy. Keby k tomuto nešťastiu nedošlo, potom by nemohlo naznačeným spôsobom nastať posilnenie jeho vedomia Ja, ktoré je pre neho nutné. Človek sa narodením v konkrétnom pozemskom živote vžíva do pomerov, do ktorých je postavený, avšak vžíva sa do nich tak, že sám na sebe v poslednom živote medzi smrťou a novým narodením pozoroval, že jeho Ja je čo do svojich síl istým spôsobom slabé. Žije v ňom preto nútenie posilniť svoje Ja, ktoré ho privádza do situácie, ktorá spôsobí jeho nešťastie. Život získa spojitosť, ak sa na neho pozeráme z tohto hľadiska duchovno-vedeckého poznania.