Svoje miesto v živote sme si vybrali sami

Z myšlienky karmy vyplýva, že nemáme mať pocit, že sme do svetového poriadku začlenení náhodou, že sa na našej pozícii v živote nenachádzame náhodou, ale že toto začlenenie vychádza akoby z určitého podvedomého vôľového rozhodnutia. Než sme vstúpili do tohto pozemského života, do ktorého sme sa vpracovali z duchovného sveta, v ktorom sme sa nachádzali medzi smrťou a narodením, sme ako výsledok svojich predchádzajúcich inkarnácií učinili v duchovnom svete vôľové rozhodnutia na ktoré sme len zabudli, keď sme sa vžili do tela, že sa postavíme na miesto, na ktorom stojíme. Takže na naše miesto v živote nás stavia výsledok nášho vlastného predpozemského vôľového rozhodnutia a vybavuje nás práve náchylnosťou k tým ranám osudu, ktoré nás postihujú. Ak potom človek dospeje k presvedčeniu o pravdivosti zákona karmy, nemožno inak, než že v istom ohľade začne cítiť náchylnosť, ba dokonca lásku k tej pozícii vo svete, ktorú zaujal, nech už je akákoľvek.

Niekto by mohol namietnuť: U básnikov, spisovateľov, u iných duševne činných ľudí dajme tomu. Tí môžu cítiť radosť, lásku, oddanosť k pozícii, na ktorej sa v živote nachádzajú. Ale ako je tomu so všetkými tými ľuďmi, ktorí sa v živote ocitli na pozíciách, ktoré v ľudskej duši vyvolávajú pocit, že patria k zanedbávaným, životom zotročeným osobnostiam. Nespokojnosť, ktorej zdrojom práve dnes musí život pre mnoho ľudí byť, v mnohých ohľadoch súvisí s celým priebehom vývoja ľudstva, že ľudia k tejto karme dospeli v dôsledku toho, akým spôsobom sa vyvíjali v dávnoveku, a že dnešný stav ľudského kultúrneho vývoja nutne vzišiel zo spolupôsobenia rôznych karmických prúdov. Musíme povedať, že to, čo človek robí, čo vykonáva, súvisí čoraz menej s tým, čo miluje. A keby sme dnes spočítali ľudí, ktorí vo svojej vonkajšej životnej pozícii musia vykonávať činnosť, ktorú nemilujú, bol by ich počet oveľa vyšší ako počet tých, ktorí priznávajú: Nemôžem inak ako povedať, že svoju vonkajšiu činnosť milujem, že ma robí šťastným a spokojným! Medzi našimi súčasníkmi nie je veľa tých, ktorí by povedali, že keby to záležalo na nich, hneď by svoj život so všetkými radosťami, bolesťami, osudovými ranami a prekážkami, ktoré im priniesol, začali žiť znovu a boli by úplne spokojní, keby im opäť priniesol presne to isté.