Kristus a Slovo

V čom spočívala kúzelná sila, ktorá pôsobila v Kristových slovách? V reči Krista bola obsiahnutá mimoriadne magická sila. Ale to, čo mal pred sebou ako vnútorné Slovo, to bolo niečím, čo nesúhlasilo s tým, ako sú zvonka tvorené slová hovorené. Ale malo v sebe stratenú silu slov, nedelenú silu slov. Keď si neučiníme predstavu o tejto, na jednotlivých rozdelených jazykoch nezávislej sile, ktorá je v človeku vtedy, keď ho Slovo úplne preduchovňuje, tu nemôžeme tiež dospieť k pochopeniu onej sily, ktorá v Kristovi žila a tiež nie k pochopeniu významu toho, čo je vlastne mienené, keď sa hovorí o Kristovi ako o Slove, s ktorým sa úplne stotožňoval, skrze ktoré pôsobil, ktorým realizoval tiež svoje uzdravovanie a vyháňanie zlých duchov. Toto Slovo sa však muselo stratiť, pretože je to podmienené vývojom ľudstva od doby mystéria na Golgote. Je však potrebné ho znovu hľadať. Zatiaľ sme ešte na začiatku vývoja, ktorý nedáva veľa vyhliadok, že sme na ceste k nemu. Celým evanjeliom prechádza dôležitá skutočnosť, ktorú treba práve veľmi zdôrazniť. Spočíva v tom, že Kristus vlastne nikdy nič nenapísal. Isté je, že svoju náuku po spôsobe iných zakladateľov náboženstiev nenapísal. To nie je snáď niečo náhodné, ale súvisí to práve so silou Slov, s plnou mocou slov. Keby bol Kristus napísal svoje slová, keby ich bol premenil v znamienka, ktoré vtedy reč mala, tu by do toho vnikol ahrimanský prvok. Lebo ahrimanským je to, čo je nejakým spôsobom fixované, ustálené. Napísané slová pôsobia inak, ako keď okolo stojaci hlúčik žiakov je odkázaný na vlastnú silu ducha. Nesmieme si predstavovať, že pisateľ Jánovho evanjelia sedel snáď vedľa Krista Ježiša, keď ten hovoril, a jeho slová stenograficky zachytával.

V Kristovej bytosti tkvie sila, ktorá preberá naše mravné predstavy a vytvára z nich nový svet. Slová: "Nebo a zem sa pominú, ale moje slová nepominú", sú pravdivé a značia silu, ktorá mravný prvok pozemského sveta prenáša na Jupiter! Predstavte si Zem ako fyzickú prírodu. Vnútri potom mravný poriadok ako zárodok a silu Krista ako niečo, čo dáva zárodku vzísť ako budúcu Zem, ako Jupiter. Ako môže byť to, čo žije len v myšlienke, čo je len predstavou, s ktorou sa cítime byť spojeni len mravne, ako to môže byť prevedené na realitu? Na realitu, akou je napr. tá, ktorá s guľkou vystrelenou z pušky letí vzduchom? Ako sa môže stať niečím hmatateľným to, čo je nehmotné ako mravná predstava? K tomu je potrebné určitého impulzu. Mravná predstava musí byť uchopená istým podnetom. Viera nemá byť len náhradou poznania, ale má niečo spôsobiť. Má urobiť naše mravné ideály, predstavy reálnymi. Má ich vziať so sebou a vytvoriť z nich potom nový svet. Ide teda o to, aby predstavy viery neboli len nepreukázaným poznaním, niečím, čomu veríme, lebo to nevieme. Ale ide o to, aby v tom, v čo veríme, bola obsiahnutá sila, ktorá je schopná zárodok mravnosti realizovať vo svetovom telese. Táto sila musela byť vnesená do zemského vývoja mystériom na Golgoty. Táto sila musela byť vnorená do duší učeníkov tým, že sa im rozprávalo o tom, čo už nemali tí, ktorí mali len písmo. Ide o silu viery. A ak nechápeme, čo prináša Kristus práve tým, že vyslovuje tak často slovo viera, tu nechápeme, čo vošlo v čase, keď sa udialo mystérium na Golgote, do pozemského vývoja.

Ak by Kristus neprišiel na Zem, aby vlial novú silu, aby postavil novú duchovnú lásku na miesto starej pokrvnej lásky, potom by to, čo ľudí navzájom spája, láska, čoraz viac z okruhu Zeme mizla. Čo ľudí v láske spája, to by v človeku odumrelo. Bez Krista by ľudský rod dospel k tomu, že by videl lásku pozvoľna medzi sebou zomierať. Keby ste skúmali - nielen chemickými prostriedkami, ale tými, ktoré používa duchovné bádanie - krv dnešných ľudí a ľudí niekoľko tisícročí pred zjavením Krista, zistili by ste, že táto krv sa zmenila, že nadobudla charakter, ktorý ju robí čoraz menej nositeľom lásky. Čo by sa v budúcnosti stalo, keby miesto miznúcej pokrvnej lásky nenastúpila zase rovnakou mierou láska duševná, láska Kristova? Ľudia by sa stále viac a viac jeden od druhého vzďaľovali, zatvrdzovali sa vo svojom vlastnom ja, takže by jeden druhému čoraz menej rozumeli, dochádzalo by medzi ľuďmi vo vonkajšom svete k rastúcim bojom, namiesto lásky by nastúpila na Zemi vojna všetkých proti všetkým a všetci ľudia by jej boli vystavení. Taký by bol výsledok, keby vývoj ľudskej krvi postupoval bez Kristovej udalosti. Táto vojna aj tak príde, ale len pre tých, ktorí sa správnym spôsobom nepreniknú princípom Kristovým. Kristom bola daná možnosť harmonizovať vo vlastnom vnútri sily navzájom bojujúce proti sebe. Kristus dáva silu, aby človek v sebe premohol boj. Bez Krista to nie je možné.

Vtedy spoznáme pravdu, keď v každom atóme budeme vidieť časť ducha Kristovho, ktorý je od Golgoty v ňom. Až do jednotlivého atómu sa skladá Zem od chvíle, kedy ju prenikol Kristus, zo života. Každý atóm má cenu a môže byť poznaný tým, že v ňom uvidíte schránku zahaľujúcu duchovnosť. A táto duchovnosť je časťou Krista. Keď niečo vezmete zo Zeme, kedy to správne poznáte? Vtedy, keď si poviete: "To je časť tela Kristovho."