Ďalšie témy

Pôsobenie karmy

V kamaloke prijmeme úmysel niečo urobiť v budúcom alebo v jednom z nasledujúcich životov. Čo sa tu do našej duše zasadí ako sila, to v duši zostane, to z duše neodíde. Narodíme sa znovu so všetkými silami, ktoré sme do seba prijali. To je nevyhnutné. V živote sa však nedajú robiť len také veci v karmickej súvislosti, ktoré sa vzťahujú na to, že niekomu druhému niečo napravujeme. Položili sme si mnohé do cesty ako zábrany, žili sme jednostranne, nevyužívali poriadne svojho života, žili sme len pre určité pôžitky, pre určitú prácu a zanedbali sme iné možnosti, ktoré sa nám v živote naskytli, a tým sme nevytvorili iné schopnosti. To je tiež niečo, čo v nás prebúdza karmické príčiny v živote v kamaloke. Tak sa vžívajú do budúceho života. Tak sa znovu rodíme s nultým rokom. Dajme tomu, že žijeme až do svojho desiateho, do svojho dvadsiateho roku. V našej duši je všetko to, čo sme do seba prijali ako sily kamaloky, a keď to dozreje pre život, potom sa to prejaví. Pre určitú dobu nášho života nastane bezpochyby vždy niečo ako vnútorné nutkanie, aby sme to aj urobili.

Dajme tomu, že v našom dvadsiatom roku nastane vnútorný tlak, vnútorný pud vykonať nejaký čin, pretože sme prijali túto silu v kamaloke. Ten človek je tu, príťažlivé puto nás s ním zviedlo dohromady. Z vonkajších dôvodov by sme to mohli celkom dobre urobiť. Ale môže tu byť predsa len prekážka: vyrovnanie by mohlo od nás vyžadovať čin, na ktorý svojou organizáciou nestačíme. Vo svojej organizácii sme závislí tiež na dedičných silách. V každom živote to vždy pôsobí disharmonicky. Keď sa človek narodí, na jednej strane spočíva v dedičných silách. Dedí pre fyzické telo a pre éterické telo vlastnosti, ktoré môže dediť po rade predkov. Toto dedičstvo nie je prirodzene úplne bez vonkajšieho vzťahu k tomu, čo si naša duša karmicky predpísala. Naša duša keď zostúpi z duchovného sveta, je priťahovaná k tomu páru rodičov, k tej rodine, kde sa môžu zdediť vlastnosti, ktoré sú najpríbuznejšie s potrebami duše. Avšak nikdy nie sú úplne rovnaké ako potreby tejto duše. To v našom tele nemôže byť. Tu je vždy istý rozpor medzi tým, čo tu je ako dedičné sily, a tým, čo duša v sebe samej má na základe svojich minulých životov. A ide len o to, aby duša bola dostatočne silná, aby premohla všetky odporujúce sily dané v dedičnej línii, aby jej bolo umožnené vytvoriť svoju organizáciu v priebehu celého života tak, aby premohla to, čo v nej nie je vhodné. V tom sú ľudia veľmi odlišní. Sú duše, ktoré svojimi predchádzajúcimi životmi sa stali veľmi silné. Takáto duša sa práve musí narodiť do najvhodnejšieho tela, nie do absolútne vhodného tela. Môže byť tak silná, že všetko, čo sa k nej nehodí, celkom prekoná, ale nemusí to vždy tak byť. Budeme to sledovať podrobne a pri tom pozorovať svoj mozog.

Keď pozorujeme tento nástroj svojho predstavového a myšlienkového života, vidíme, že ho dedíme ako vonkajší nástroj z radu svojich predkov. Je taký a taký vo svojich jemnejších klenutiach a závitoch, vytvorený z radu predkov. Až do určitého stupňa bude môcť vždy duša prekonať vnútornou silou to, čo sa k nej nehodí, a svoj nástroj bude môcť prispôsobiť svojim silám, ale len do určitého stupňa. Silnejšia duša toho dokáže viac, slabšia duša menej. A ak sme vplyvom pomerov, ktoré môžu nastať, neschopní svojimi duševnými silami premáhať odporujúce usporiadanie a organizáciu mozgu, potom nemôžeme s nástrojom riadne zaobchádzať. Potom dochádza k tomu, čo môžeme nazvať nemožnosťou zaobchádzať s týmto nástrojom, v istom vzťahu duchovný defekt, duchovné ochorenie, ako sa to nazýva. Nastáva to, čo nazývame melancholický temperament, tým že isté organizácie v nás nemôžu byť prekonané silami duše, ktoré k tomu nie sú dosť silné. Teda teraz uprostred inkarnácie - na začiatku a na konci inkarnácie je to inak - máme v sebe vždy istú neprimeranosť nástroja voči silám duše. To je vždy ten tajomný dôvod vnútornej rozpoltenosti a disharmónie ľudskej povahy. Všetko, čo si človek často myslí o dôvode svojej neuspokojiteľnosti, je obyčajne len maskou. V skutočnosti sú dôvody tam, kde sme to práve naznačili. Tak teda vidíme, aký je vzťah toho, čo žije od vtelenia k vtelenia, k tomu, čo prijímame dedičnou líniou.

Predstavme si, že sme sa znovu narodili, a naša duša je v dvadsiatom roku vedená k tomu, aby napravila určitý čin. Dotyčný človek je tu tiež, ale naša duša nie je schopná prekonať vnútorné odporujúce sily, ktoré môžu nechať ten čin vykonať. Musíme však vždy uviesť v pohyb svoje sily, ak máme vykonať nejaký čin. Môže sa stať toto. Človek žije vo svete. V jeho duši, dvadsať rokov po jeho narodení, žije pud a túžba niečo vyrovnať. Možnosť vyrovnania by tu bola tiež, vonkajšie okolnosti by tu boli. Ale vnútorne nie je schopný použiť svojich orgánov tak, aby mohol vykonať to, čo by urobiť mal.

Všetko to, čo teraz bolo povedané, nepotrebuje človek vedieť, ale účinok spozoruje. Účinok nastane ako určité ochorenie a tu je karmická súvislosť medzi tým, čo sa udialo v skoršom živote a ochorením. Celý proces choroby bude teraz pri tomto duchovnom zapríčinení prebiehať tak, že povedie nabudúce - ak budú tu opäť okolnosti - k tomu, aby tento človek bol zdatný a vyrovnal to. Teda v dvadsiatom roku života nie sme zdatní, schopní, vykonať to, čo by sme mali. Pud však, túžba sú tu, duša to chce urobiť. Čo teraz robí duša miesto toho? Bojuje akosi proti svojmu zbytočnému orgánu, búri sa proti svojmu zbytočnému orgánu a následok je, že ho akosi zničí. Orgán, ktorý by vlastne musel byť použitý, aby sa čin navonok urobil, je pod vplyvom týchto síl zničený a následok toho je, že musí nastať proces reakcie, ktorý teraz nazývame liečebný proces, že musia byť vyvolané sily organizmu, aby orgán opäť vybudovali. Tento orgán, ktorý je zničený, pretože nebol taký, aký by mal byť, aby človek mohol robiť príslušnú prácu, je teraz chorobou budovaný tak, ako to duša potrebuje na vykonanie tohto činu, pre ktorý teraz po chorobe môže už byť príliš neskoro. Zato však teraz duša prijala do seba úplne inú silu, totiž že pri odpovedajúcom znovuvtelení v raste a v celom vývoji daného orgánu môže byť tento čin vykonaný. Tak teda choroba môže byť to, čo nás v jednom živote uschopní, aby sme v ďalšom urobili to, čo je naša karmická povinnosť.

Tu máme tajomnú súvislosť medzi chorobou, ktorá je v podstate proces k vzostupnému vývoju, karmickú súvislosť medzi chorobou a týmto vzostupným vývojom. Aby duša vyvinula silu, aby sa mohol určitý orgán utvárať tak, ako je potrebné, musí tento orgán, ktorý je neschopný, byť zničený a znovu vybudovaný duševnými silami. Tu sa dostávame k zákonu, ktorý existuje v priebehu ľudského života a ktorý musí byť označený nasledovne: človek si musí získať svoju silu tým, že premáha odpory vo fyzickom svete kus za kusom. Tak sme v podstate získali všetky svoje sily tým, že sme v priebehu predchádzajúcich životov premoháli odpory.

Naša dnešné zdatnosti sú výsledkom našich chorôb v priebehu predchádzajúcich životov. Nemali by sme hovoriť, že ak niekto ochorie, privodil si to sám svojou karmou. Nemali by sme v tomto myslieť iba na karmu v minulosti, že teda choroba je záverom, ale máme dokonca myslieť na to, že v chorobe máme zjavujúcu sa príčinu pre tvorivú silu a zdatnosť v budúcnosti. Nechápeme chorobu a karmu, keď stále prihliadame len k minulosti. Karma sa stáva zákonom jednania, plodnosti života, ak sme schopní hľadieť z prítomnosti do budúcnosti.

Keď pozeráme na zážitky medzi zaspaním a prebudením, vidíme, ako sa z našich slobodných jednaní počas bdenia, ktoré konáme, spriada karma, ktorá sa uskutoční až v budúcom živote. Počas spánku tkáme náš budúci osud, každú noc je utkaný nový osud.