Vyslovovanie pravdy

V hlbinách ľudskej duše spočíva sklon k pravde, snaha vysloviť pravdu. Ale práve vtedy, keď máme v sebe úmysel, aby sme vyslovili pravdu, a keď sa potom na toto vyslovenie pravdy rozpomíname, tu môžeme urobiť prvý krok na ceste k pocitu bezmocnosti ľudského tela voči božskej pravde. V okamihu, keď sa skutočne snažíte o sebapoznanie voči vyslovovaniu pravdy, prídete totiž na niečo pozoruhodného. Nebudete si môcť povedať ako človek nič iné, než toto: Nemôžem zvládnuť to, o čo sa vlastne snažím, zostávam so svojou silou pozadu za tým, o čo sa usilujem. Pociťujem svoju bezmocnosť voči svojmu snaženiu. Tento zážitok je veľmi dôležitý. Tento zážitok by mal mať každý, kto je vo veci sebapoznania poctivý – zážitok istej bezmocnosti. Tento pocit bezmocnosti je zdravý.

Potom príde druhý zážitok, ktorý nám hovorí: Ak sa neoddáme tomu, čo môžeme dosiahnuť len svojimi telesnými silami, ale tomu, čo nám dáva duch, potom túto vnútornú duševnú smrť premôžeme. Potom máme možnosť svoju dušu znova nájsť a zviazať s duchom. Potom môžeme na jednej strane prežiť ničotnosť bytia, až ale prekročíme tento pocit bezmocnosti, potom sa dožijeme oslávenia bytia prostredníctvom nás samých. Môžeme teda cítiť vo svojej bezmocnosti chorobu a v pocite tejto bezmocnosti – že sme sa vo svojej duši stali spriaznenými so smrťou – môžeme cítiť Spasiteľa, uzdravujúcu silu. Tým, že cítime Spasiteľa, cítime, že nesieme vo svojej duši niečo, čo dokáže kedykoľvek v našom vnútornom prežívaní vstať z mŕtvych. Ak hľadáme tieto dva zážitky, nachádzame vo svojej vlastnej duši Krista.