Nechať zrieť ideu v duši

Keď v duši človeka vyvstane ten alebo onen ideál, a považuje sa za schopného, ​​tento ideál uviesť do života v najširšom okruhu, nemyslí na to, že možno čas vhodný pre zavedenie tohto ideálu, ešte nenastal, a že obraz, ktorý si o tomto ideále činí, je treba len karikatúrou a viac alebo menej vzdialená budúcnosť môže takémuto ideálu dať dozrieť. Človek dnes ťažko chápe, že vo vývoji musí byť každá udalosť pripravená, že každá udalosť musí vpadnúť do určitej, skrze makrokosmické svetové pomery podmienenej chvíle. Je to všeobecný zákon - a platí pre každého človeka. Pre jednotlivého človeka môžeme tento zákon spoznať, ak pozorujeme život na základe duchovného bádania.

Predpokladajme, že sa idea vynorí v hlave a je prestúpená citovým impulzom srdca. Človek dnešnej doby nedokáže čakať a pustí sa do jej uskutočňovania. Bude okultista, znalý zákonov, ideu hneď vnášať do sveta? Okultista vie, že prvý spôsob, ako táto idea vystupuje, je sprvu život tejto idey v astrálnom tele. Teraz bude spravidla nešťastím, ak človek nedá idee v tomto štádiu v sebe spočívať, ale ihneď ju podáva blížnemu alebo svetu, pretože táto idea musí najprv prejsť úplne určitou cestou. Musí uchopovať astrálne telo stále hlbšie - a musí sa potom ako pečatidlo odtlačiť v éterickom tele. Keď je táto idea malá, môže to byť proces, ktorý napr. prebehne v siedmich dňoch. Avšak táto doba je nutná. A keď človek uplatňuje svoju ideu, potom zakaždým má tendenciu, že niečo dôležitého prehliadne, že po siedmich dňoch sa dostaví úplne určitý, subtílny zážitok. Ak si všímame takých vecí, potom môžeme mať tento zážitok. Keď sa snažíme svoju ideu rýchlo uplatniť vo svete, potom je dôsledkom to, že duša nedokáže načúvať tomu, čo sa deje siedmeho dňa. U malej idey sa totiž zakaždým deje siedmeho dňa to, že si s ňou vlastne nevieme dosť dobre rady, že sa nám neustále v duši stráca. Sme znepokojení, prenasledovaní rôznymi pochybnosťami. Napriek tomu, že sa idea stala niečím trýznivým - predsa sme si ju zamilovali. Táto idea je teraz v éterickom tele. Nadšenie sa premenilo v intímny cit lásky. Ak má prospievať, musí sa zmocniť astrálnej substancie, ktorá nás stále obklopuje. Teda najprv musí putovať z nášho astrálneho tela do éterického tela - odtiaľ do vonkajšej reality. Pre túto cestu potrebuje idea zase sedem dní.

A keď potom nie sme človekom, ktorý si povie: "Idea ma trýzni, už ju nechcem!", - ale si všímame, ako postupuje život, potom po tejto dobe môžeme poznať, že nastane niečo, čo sa dá vyjadriť slovami: Naša idea sa stretáva s vonkajšou ochotou, takže si povieme: "Je dobre, že si vyčkával štrnásť dní, lebo teraz nie si už so svojou ideou sám. Je to tak, ako by si bol inšpirovaný makrokozmom, takže do tvojej idey vniká niečo z vonkajšieho sveta". Teraz cítime, že sme v súzvuku s celým duchovným svetom, ktorý nám poskytuje niečo, ak my poskytujeme niečo jemu. To je oblažujúci pocit, ktorý sa potom dostaví po uplynutí asi dvakrát siedmich dní.

Preto však táto idea musí zase konať cestu späť, a síce najprv z vonkajšej astrality do éterického tela. Potom ju už silno cítime, sme vo veľkom pokušení, odovzdať ju svetu. Tu musíme zase neoznamovať - lebo teraz je nebezpečenstvo, že by idea, pretože ešte spočíva v éterickom tele, bola svetu oznámená chladne, ľadovo. Keď ale počkáme ďalších sedem dní, potom to, čo je ľadové, vystúpi nahor a opäť sa prenikne teplom astrálneho tela, nadobudne osobného charakteru. Takže to, čo sme ešte len zrodili a dali bohmi pokrstiť, smieme teraz odovzdať svetu ako svoje vlastné. Tieto posledné tri stavy by mal vlastne prerobiť každý impulz, ktorý cítime vo svojej duši, až v nás samých dozreje. To platí pre malú ideu.

Pre významnejšiu ideu bude potrebné dlhších období - avšak zakaždým takých, ktoré plynú v rytme sedem k siedmim. Môžeme mať priebeh siedmich a siedmich týždňov - a potom siedmich a siedmich rokov. Z toho teda vidíme, že nezáleží len na tom, ako sa dnešný človek domnieva, mať vo svojej duši niečo ako impulz, ale že je nutné mať schopnosť, tento impulz trpezlivo niesť, dať ho pokrstiť svetovým duchom a potom ho v zrelom stave vyžiť.

Ideu treba nechať dozrieť v čase a pritom pozorovať rytmus: po siedmich dňoch prenikla idea do hlbín duše, po štrnástich dňoch môže teraz zrelšia idea uchopiť vonkajšiu astrálnu substanciu a dať sa pokrstiť svetovým duchom, po dvadsaťjeden dňoch dozrela ešte viac, a až po štyri krát siedmich dňoch je tak ďaleko, že ju môžeme ako svoje osobné predať svetu.

Tvoriť v priaznivom zmysle môže len ten, kto svoje nápady žiadostivo nevnucuje svetu, ale kto vie, že pravidelnosť vonkajšieho sveta sa opakuje v jeho vlastnej duši. Musíme žiť tak, že v sebe mikrokozmicky opakujeme makrokozmos