Pravda

Myslenie vedie človeka z jeho úzko osobného života. Človek si ním vydobýva niečo, čo presahuje jeho dušu. Chová presvedčenie, že zákony myslenia sú v zhode s poriadkom sveta. Svet považuje za svoj domov preto, lebo existuje táto zhoda, ktorá je jednou zo závažných skutočností, ktorými môže človek prenikať k poznaniu svojej vlastnej bytosti. Vo vlastnej dušu hľadá pravdu, a touto pravdou sa nevyslovuje iba jeho duša, ale vyslovujú sa ňou veci sveta. Pravda, ktorú človek poznáva myslením, má samostatný význam, vzťahujúci sa na veci sveta, nie iba na vlastnú dušu.

S radostným pohnutím z hviezdnej oblohy žijem sám v sebe. Myšlienky, ktoré si tvorím o dráhach nebeských telies, majú pre myslenie ktoréhokoľvek iného človeka rovnaký význam ako pre moje myslenie. Lebo pravda, ktorá sa mi zjavuje dnes v myslení, bola pravdivá i včera a bude pravdivá aj zajtra, aj keď ja sám sa ňou zaoberám až dnes. Keď mi pôsobí nejaký poznatok radosť, má táto radosť význam tak dlho, pokiaľ žije vo mne. Pravdivosť tohto poznatku má význam úplne nezávislý na mojej radosti. Vo chvíli keď duša postihuje nejakú pravdu, spája sa s niečím, čo svoju hodnotu chová samo v sebe. A táto hodnota nemizne, keď už duša túto pravdu neprežíva, ako tiež nevznikla s týmto prežitkom. Čo je skutočnou pravdou, to nevzniká ani nezaniká: má to význam, ktorý sa nedá zničiť.

S tým nie je v rozpore, že jednotlivé ľudské pravdy majú hodnotu iba dočasnú, pretože sa po nejakom čase ukáže, že to boli čiastočné alebo úplné omyly. Človek by si mal priznať, že pravda je niečo, čo trvá samo v sebe, aj keď jeho myšlienky sú iba pominuteľnými formami pre zjavovanie večných právd. Iba niečo, čo má samo v sebe večný význam, môže vyvolať večné úsilie o jeho dosiahnutie. Keby pravda nebola sama o sebe svojbytná, keby získavala hodnotu a význam až tým, že ju človek pocíti, potom by nemohla byť jednotným cieľom pre všetkých ľudí. Tým, že o ňu ľudia chcú usilovať, priznávajú jej samostatnú existenciu.