Aristoteles

pôsobil pár storočí pred založením kresťanstva, bol vynikajúci mysliteľ, ktorý bol často nepochopený. Nájdeme u neho v mnohých oblastiach niečo z toho, čo sa dnes nazýva prírodná veda. V starých múdrostiach totiž prírodná veda v dnešnom zmysle neexistuje. K tomu, čo Aristoteles prírodnej vede poskytol, sa vyslovili v najpochvalnejšom zmysle ešte v devätnástom storočí ľudia, ktorí stáli prísne na poli prírodnej vedy. Tak nájdeme teda u Aristotela východisko toho, čo sa aj dnes môže nazývať prírodovedeckým bádaním. Okrem toho nájdeme u neho vypracovanú náuku o ľudskej duši.

Bude tu upozornené len na to, ako sa náuka o ľudskej duši u Aristotela stavia k tomu, čo sem zasahuje zo starých čias o ľudskej duši a jej súvislosti s duchovnými svetmi. Človek chápe, čo Aristoteles napísal o duši, keď je jasné, že to všetko je u neho dané ako tradícia o starom, ktoré mapuje svojím logickým myslením. Aristoteles už nebol oboznámený s bádateľským metódami starých čias, tie mu boli cudzie. Čo však mohol povedať o rozdelení ľudskej duše, o rozdelení toho, čo z ľudskej duše je viazané len na fyzické telo, a tak aj na smrť, o tom, čo sa zúčastňuje po prejdení smrťou na večnosti, čo je Aristoteles schopný povedať o tomto všetkom, to je ako niečo, čo sa tradíciou zachovalo zo starých čias, čo sám pozná podľa obsahu, takže mohol povedať: môjmu rozumu je to jasné. Pozná však viac jednotlivé články pod názvami napríklad vegetatívna duša, duchovná duša, a tak ďalej. Ako jednotlivé články súvisia s duchovným svetom, to už nevie. Vie jednotlivé časti rozumovo popísať a klasifikovať, môže ich tiež pre rozum objasniť, avšak už nemôže ukázať, ako tieto ľudské časti duše súvisia s duchovným svetom.

Aristotelov spôsob potom prešiel na neskoršie doby. Prírodná veda bola stále vyvinutejšia. Došlo prirodzene k stredovekému poklesu a novým ranným červánkom prírodnej vedy na začiatku novoveku, ale keď sa k tomu neprihliada, môže sa povedať: Prírodná veda sa neustále ďalej vyvíjala. Na čom teraz spočíva vzťah človeka k jednotlivým bodom prírodnej vedy? Pomyslime si, keby bol človek so svojimi zmyslami sám, keby nemohol svoje zmysly otvoriť, akosi ich včleniť do prírodných ríší, ktoré sa okolo nás rozprestierajú, čím by potom bol jednotlivý ľudský život bez začlenenia do prírody? Mohli by sme svoje oči, keby sme ich nemohli uviesť v spojenie s prírodou, možno stlačiť a tým by sme mohli mať niečo, čo by bolo ako zablesknutie vnútorného javu svetla. Ale porovnajte chudobný vnútorný život v celom fyzickom svete, ktorý by mohol mať človek len sebou samým, keby sa nemohol spojiť s prírodnými ríšami. Porovnajte to s bohatým životom, ktorý sa otvorí, keď človek svoje oči a ostatné zmyslové orgány otvorí prírodným ríšam a jej dojmom. Sme ľudia, nielen tým, že žijeme v sebe, ale otvárame orgány prírodným ríšam, ktoré sú okolo nás rozprestreté, a tým, že s týmito ríšami na seba vzájomne pôsobíme. Keby sme vedeli len to, čo môže vytvoriť oko, čo môžu ostatné zmyslové orgány pre seba vytvoriť, ako chudobný by bol obsah nás ľudí tu vo fyzickom svete! S tým sa dá porovnať, čím sa pozvoľna stal duševný život v časoch, keď vznikala práve prírodná veda a išla od víťazstva k víťazstvu.

Pokiaľ sa týka duševného života, pokračovalo sa takmer v tom, s čím začal Aristoteles. Človek sa zamestnával len pozorovaním samotných duševných javov. To je však tak, ako keby človek nechal zmysly činné len v sebe samom - a až do našej doby to veda o duši tak robí. Až do našej doby nie je obsahom vedy o duši nič iné, než to, čo sa dá porovnať s obyčajnou vnútornou činnosťou našich zmyslových orgánov alebo nášho mozgu, keď myšlienky mozgu nie sú zamerané do svetových diaľok. Neprehliada sa, ako je duša pričlenená k duchovnej ríši, ktorá je rovnako tak konkrétna a vnútorne formovaná, ako sú vo fyzickom svete ríše okolo nás pričlenené k zmyslovým orgánom.

Ak sa zahĺbime do rozsiahlych veľkolepých Aristotelových diel, tak zistíme, že v Aristotelovej práci je zhrnuté všetko ako mohutné znovuzrodené zmýšľanie predchádzajúcich kultúrnych epôch. Keď študujeme Aristotela, tak nachádzame, ako všade jeho logický čisto rozumový spôsob spracováva a do myšlienok prenáša to, o čom musíme povedať: To Aristoteles prevzal zo starých čias. U neho nájdeme ucelený svetonázor, ktorý celý vesmír, celú prírodu až k najkrajnejším hviezdnym priestorom vníma ako preduševnený a preduchovnený. Zistíme u neho jasne vyslovené, že nielen ľudské fyzické telo, ale aj to, čo nazývame duchovno - duševnom, sa človeku zrodilo z vesmíru, že oboje v ňom má svoj prapočiatok. Čo vidíme vo hviezdach, nie je pre Aristotela obyčajné nahromadenie látky. Ale v každej hviezde vidí zároveň výraz, hmotné stelesnenie duchovnej bytosti. Púť hviezdy vesmírom nie je pre Aristotela výsledkom len mechanických alebo fyzikálnych síl, ale výrazom vôle ducha hviezdy.

Pre Aristotela by bolo absurdné veriť, že to, čo je ľudskou dušou, je len výsledkom činnosti fyzického tela. Jemu bolo jasné, že v človeku je duchovno - duševné jadro. A nikdy by si nemyslel, že človek tým, čo obnáša, vznikne zo zdedených znakov, ktoré pochádzajú od otca a matky, a tak ďalej. Aristoteles odvodzoval duchovné duchovno v človeku z toho, čo nazýval svetom svojho Boha, z ktorého nechal vzísť najvýznamnejší vnútorný obsah zárodku duše. A rovnako tak Aristoteles nedopustil nikdy ukončiť smrťou človeka to, čo pochádza z duchovného sveta ako duchovno - duševné jadro. Ale bolo mu jasné, že to, čo v nás žije a pôsobí a používa telo ako nástroj, potom žije ďalej, keď človek prešiel bránou smrti. Bolo mu tiež jasné, že fyzický život nie je nijako zbytočný, ale že to, čo je prepustené z božského bytia ako duša, musí sa nevyhnutne ponoriť do fyzického života, pretože si len tu môže osvojiť to, čo potom si musí vziať so sebou, keď prejdením bránou smrti vstúpi opäť do duchovného sveta. A je zaujímavé, ako Aristoteles ponecháva osud ľudského duševného zárodku viazaný na osud života, ktorý je prežívaný medzi narodením a smrťou. Necháva ho, aby bol viazaný na pozemský život, aby od tela oslobodená duša, keď prešla bránou smrti, žila ďalej v duchovnom svete, ale musela sa pozerať späť na svet, v ktorom prebývala. A keď smeruje duchovný pohľad dolu, vidí to, čo bolo predtým jej telesnosťou, ako bola činná v dobrých alebo zlých, v krásnych alebo škaredých, v chytrých alebo hlúpych činoch, pocitoch alebo myšlienkach. Tak je v spätnom pohľade na fyzický život duše viazaná na tento pohľad, keď to, čo z nej žije v duchovnom svete, je závislé na tom, s čím je spojená ako so svojou telesnosťou.

Tu vzniká u Aristotela chmúrna myšlienka: Čo musí prežiť duša v sebe ako viazanosť na svoje fyzické telo, keď prešla bránou smrti, to prežíva celú večnosť. Celú večnosť hľadí aj na všetko zlé, čo učinila. Aristoteles sa totiž príliš vzdialil svojou kultúrou od pôvodnej kultúry ľudstva, ktorá eště niečo vedela o opakovaných pozemských životoch. To, že sa človek vracia za účelom svojho vývoja na Zem v ďalších pozemských životoch, v ktorých môže naprávať omyly z minulosti, Aristoteles neuznával.