Raz denne sa prinútiť na nič nemyslieť

Záleží na tom, či človek nechá pôsobiť len prírodu alebo či vezme výcvik myslenia do vlastných rúk. Mal by sa aspoň raz denne, aj keď na krátky čas, prinútiť vôbec na nič nemyslieť. Je oveľa jednoduchšie nechať pôsobiť tieto sem tam sa prevaľujúce myšlienky, až nás oslobodí spánok, než sa nútiť na nič nemyslieť. Potom pôsobí orgán myslenia tak, že naberá sily. A kto sa stále znovu vpravuje do možnosti nemyslieť, ten uvidí, ako pohotovosť rastie tým, že nielen nechá pôsobiť spánok na aparát myslenia, ale prevezme vedenie vo výcviku tohto orgánu myslenia. Len kto je opustený všetkými duchmi duchovnosti, môže veriť, že sa potom vôbec nemyslí. Aj keď človek vôbec nie je zúčastnený na svojom myslení, potom myslí niečo v ňom, čoho si len nie je vedomý. V týchto chvíľach, keď tu leží bez svojich vlastných osobných myšlienok, myslí v ňom niečo vyššie. Nadvedomé, božské v sebe nechá potom človek v sebe pôsobiť a tkať. Neohlasuje sa to bezprostredne, ale vo svojich účinkoch. Patrí k tomu určitá ráznosť, aby sme uskutočnili také cvičenie myslenia.

Myslenie možno vycvičiť. Kto školí svoje myslenie, ten uvidí, že na jednej strane môže vystúpiť do najvyšších oblastí duchovného života, že však na druhej strane môže použiť svoje myslenie pri najpraktickejších veciach. To, čo sa získa pri prehľade duchovných skutočností, má byť použité na praktický život.