Nezáleží na obsahu, ale kto hovorí

Dnes, keď sa ľudstvo zaoberá iba obsahom, nastal čas, kedy sa ľudstvo musí učiť, že už vôbec nezáleží toľko na obsahu, ale na tom, kto to hovorí. Musíme sa teda učiť poznať človeka z toho, čo hovorí, a to preto, lebo slová sú posunky a my musíme vedieť, kto tieto posunky koná. V tom spočíva ohromné mystérium najobyčajnejšieho života. V tom je práve rozdiel, či je veta za vetou vybojovaná osobným jástvom človeka, alebo je to nejakým spôsobom vnuknuté zdola alebo zhora či zo strany. Vnuknutie pôsobí dokonca sugestívne už len preto, lebo pri tom, čo je vybojované, musíme sami znova vetu za vetou vybojovávať. A blíži sa doba, kedy už nebudeme môcť prihliadať na obyčajný slovný obsah toho, čo máme pred očami, ale kedy bude nutné dbať predovšetkým na tých, ktorí hovoria - nie však na vonkajšiu fyzickú osobnosť, ale na celú ľudsko-duchovnú súvislosť.

Krista nedosiahneme nejakým mudrovaním alebo pohodlnou mystikou, ale Krista môžeme dosiahnuť len vtedy, ak máme odvahu postaviť sa bezprostredne do života. V takom prípade musíme cítiť svoju bezmocnosť aj voči reči, do ktorej nás uviedlo telo tým, že sa stalo nositeľom tejto reči, a potom zmŕtvychvstania ducha v Slove. Neplatí len: Písmo zabíja, duch oživuje, tento výrok býva tiež často zle chápaný, ale zabíja už sama hláska a duch musí všetko opäť oživovať až tým, že v jednotlivom zážitku nadviaže konkrétne na Krista a na mystérium na Golgote. Týmto prvým krokom nájdeme Krista: Hľadať! Nehľadieť iba na obsah tu a tam stojacich slov (ako sú tomu dnes ľudia zvyknutí), ale hľadať ľudské súvislosti, ako vychádzajú tieto slová navonok z miesta, z ktorého sú hovorené. To bude stále dôležitejšie a dôležitejšie. Keby toto mnohí uvážili, nemuseli by sme tak často byť svedkami toho, že ľudia hovoria: „Ten hovoril celkom „antroposoficky“. Nezáleží na tom, aké sú slová, ale z akého ducha pochádzajú. Antroposofia nechce šíriť iba slová, ale nového ducha, avšak toho ducha, ktorý, počnúc 20. storočím, musí byť duchom kresťanstva.