V snoch nie sú dôležité obrazy

Obrazy sú čímsi, čo je do sna votkané. Dochádza tu k tomu, že človek prežíva napätie, do ktorého vstupuje pozvoľna a ktoré najprv nedokáže uvoľniť, ktoré sa trochu uvoľní až pri precitnutí. Toto blíženie sa napätia, tento jeho nástup, táto úzkosť je tým, čo sa môže vyjadriť v najrôznejších obrazoch. Takže dochádza k tomu, že vo sne prežívame nastupujúce a vytrácajúce sa napätie, uvoľnenie, očakávania, sklamania, skrátka vnútorné duševné stavy, ktoré sa môžu vyjadrovať v najrôznejších obrazoch. Tieto obrazy priplávajú a odplávajú rovnakým spôsobom. Podstatný je duševný stav, lebo súvisí s celkovým poňatím duše. Je ľahostajné, či niekto v noci prežil určité obrazy, ale či prežil najprv napätie a potom uvoľnenie, alebo najskôr očakávanie a potom sklamanie, už ľahostajné nie je, lebo na tom často závisí celé jeho bytie v nasledujúcom dni. Taký sen môže poukazovať aj na to, v akom celkovom duševnom rozpoložení sa človek nachádza následkom osudových zážitkov a pod.

Záleží na spomínanej vzostupnej a zostupnej krivke. Čo sa tu prejavuje, čo sa presne na hranici precitnutia premieňa na obraz, je obyčajným odevom, ktorého sen okolo seba stretáva. Ale ak teraz pozrieme do tohto snového života, ak nastolíme otázku „Čo teda prežíva človek až do prebudenia?“ potom si odpovieme: Až do prebudenia prežíva človek práve príliv a odliv pocitov, ktoré sa mu potom v okamihu precitnutia odievajú do zodpovedajúcich obrazov. Napätie a uvoľnenie, sťahovanie a rozpínanie, zhutnenie a rozvoľnenie sú základnými životnými gestami, ktoré predstavujú objektívnym spôsobom, čo sa vo vnútornom duševnom živote prejavuje ako túžba a ľútosť, radosť a bolesť, smútok. Deti, ktoré počúvajú rozprávky, sú nimi zacvičované do rytmov duševného života.