Vplyv rozprávok

V rozprávke zostalo človeku niečo, čo v nej žije ako potomok ľudského prežívania počas starého jasnozrenia, vo forme, ktorá je práve preto legitímna, že si nikto, komu sa rozprávka vlieva do duše, nerobí nároky na to, aby jej rysy zodpovedali skutočnosti. V rozprávkovej fantázii získava chudobný mládenec, vlastniaci inak iba múdru mačku, palác týčiaci sa do bezprostrednej skutočnosti. Preto môže byť rozprávka v každom veku úžasnou duchovnou potravou. Ak rozprávame dieťaťu rozprávky, podnecujeme detskú dušu k tomu, aby k realite nepristupovala iba tak, že bude vždy len zotrvávať v určitej nálade pri nejakom pojme, ktorý zodpovedá vonkajšej realite. Lebo takýto vzťah k realite dušu vysúša a pustoší, duša sa naopak udržuje živá a čerstvá, takže preniká celkovú bytosť človeka, keď to, čo je realitou vo vyššom zmysle, pociťuje v zákonitých formách rozprávkových obrazov, ktoré ju však pozdvihujú nad vonkajší svet. Človek má viac pevnosti pre život, živšie sa chápe života, ak na jeho dušu v detstve pôsobili rozprávky.

Prvé rozprávky nevznikli tak, že by ich niekto vymyslel, ale sú poslednými zvyškami starého jasnozrenia, ktoré vo sne prežívali ľudia, ktorí na to ešte mali náležité sily. Čo vo sne videli, to ďalej rozprávali. Všetky rozprávky existovali ako posledné zvyšky pôvodného jasnozrenia. Preto môže ozajstná rozprávka vzniknúť jedine vtedy, ak sa v duši tvorcu - či vedome alebo nevedome - nachádza imaginácia premietajúca sa do duše, inak to nie je správne. Rozprávka ľubovoľne vymyslená nemôže byť nikdy správna. Ak vznikne dnes ešte cez nejakého človeka skutočná rozprávka, nestane sa to inak, než že v tomto človeku precitne túžba po starých časoch, ktoré kedysi ľudstvo prežilo. Táto túžba tu je, len sa často skrýva v skrytých hlbinách duše a človek v tom, čo dokáže vedome vytvoriť, často vôbec nespozná, koľko sa toho vynára z týchto skrytých hlbín duševného života a koľko je skreslené tým, čo je človek schopný vytvoriť svojim súčasným vedomím.