Ako nadviazať kontakt so zomrelým

Sme stále v karmickom vzťahu s niektorými s nami spojenými zosnulými. Ak chceme tento vzťah zvnútorniť, potom urobíme dobre, keď si predovšetkým uvedomíme dôležité pravidlo, totiž, že abstraktné myšlienky, abstraktné predstavy majú minimálny význam pre duchovný svet. Nič z toho, čo zostáva v abstrakcii, nedosahuje do duchovného sveta. Teda keď na zomrelého myslíme len abstraktne, keď – povedzme – zomrelého milujeme abstraktne, tak toho na onen svet veľmi neprejde. Naproti tomu, keď nadviažeme tento vzťah silne na niečo konkrétne, potom to na onen svet prejde. Spomeniete si napríklad na určitú situáciu, v ktorej ste so zomrelým boli, keď ešte žil. Predstavíte si celkom presne predmetne, ako naproti vám stál alebo sedel, ako ste s ním boli na prechádzke. Predstavíte si ho v konkrétnych situáciách, predstavíte si, aký bol, čo povedal, čo vy ste mu povedali, predstavíte si tón jeho hlasu a pokúsite sa – čo je najťažšie – zase sprítomniť pocity vo svojej duši, ktoré ste voči nemu mali. Nadviažete na niečo určité, čo ste s ním prežili. A potom sa pokúsite, z tohto vychádzajúc, povedať zosnulému niečo, čo by ste, keď ešte žil, v nejakej situácii povedali, čo sa ho chcete opýtať, čo mu chcete povedať. A to urobíte konkrétne tak, ako keby tu ešte bol. To na onen svet dosiahne. V okamihu, keď máte pocit, že teraz zomrelému niečo oznamujete alebo že sa teraz zomrelého ešte niečo spýtate, to však spojenie bezprostredne nenadviaže. V tomto ohľade sa musí počítať s časom. Čas je totiž niečo, čo má pre duchovný život iný význam ako tu vo fyzickom bytí.

Aj keď nie sme sami duchovnými bádateľmi, tak predsa len môžeme nadviazať spojenie so zomrelým takto. Ale čas sám akosi počká, aby to, čo chceme zosnulému zaslať na druhú stranu, naozaj k nemu dorazilo. Väčšinou pri tom, kto nie je vedome zasvätený, kto nemá vedomý vzťah k duchovnému svetu, to bude tak, že pre nadviazanie tohto vzťahu k zosnulému je jeden okamih obzvlášť dôležitý, a to je okamih zaspania. Okamih prechodu z bdenia k spánku je zároveň okamihom, ktorý to, čo sme v priebehu dňa smerovali k zosnulému, prenáša k zosnulému. Cesta, ktorá nás samotných vedie zaspaním do duchovného sveta, tá vedie to, čo sme smerovali k zomrelému, aj do ríše zomrelých. Preto musíme byť opatrní pri vykladaní snov. Sny sú veľmi často len reminiscencie, spomienky na denný život, ale ani nemusia byť, môžu byť len zrkadlením skutočností. A často – nie vždy, ale veľmi často – tie sny, v ktorých sa zdá o zomrelých, pochádzajú skutočne zo súvislosti so zomrelými. Ale ľudia obyčajne veria, že čo sa im zjaví vo sne, čo im zomrelý oznámi, že to je bezprostredná skutočnosť. Tak to nie je, ale čo sme chceli oznámiť zosnulému pri zaspaní, to zosnulý prijíma, a čo sa zjavuje vo sne, to znamená, ako to prijíma. Takže keď nám zosnulý niečo vo sne oznamuje, tak je to náznak toho, že by sme mu niečo mohli oznámiť. Ďaleko skôr, než že sa nám vo sne zjavujú zosnulí a niečo nám hovoria, môžeme povedať, že sa nám zdalo o zosnulom, teda že zosnulý skutočne prijal to, čo sme mu povedali .

Pre spätné oznámenie zosnulého - povedzme odpovede alebo niečoho podobného - má opäť zvláštny význam okamih prebudenia. Z duchovnej ríše sa prenáša to, čo má oznámiť zomrelý nám živým, ako si hovoríme, v okamihu prebudenia. A potom to vyplynie z hlbín vlastnej duše. U ľudí je zvláštne, že si neradi všímajú to, čo vyplynie z hlbín vlastnej duše. V našej dobe nemajú ľudia vôbec veľa zmyslu na to, aby dávali pozor na to, čo vyplýva z hlbín duše. Ľudia sa radi nechávajú ovplyvňovať okolitým svetom, chcú prijímať len to, čo je okolitý svet, najradšej by si zapchali uši, aby nepočuli to, čo stúpa nahor z hlbín duše. Ale keď človek v skutočnosti zistí, že z hlbín duše niečo stúpa, myšlienka, idea, tak to pokladá za svoje vnuknutie. To viac uspokojuje ješitnosť. Pokladáme za svoje vnuknutie všetky veci, ktoré tak vystupujú z hlbín. Môže to byť, ale väčšinou to tak nie je. Väčšinou veci, ktoré vychádzajú z našej duše ako vnuknutie, sú odpoveďou, ktorú nám dávajú zosnulí. Zomrelí totiž žijú s nami. Čo teda zdanlivo hovorí z vás samých, to je vlastne to, čo hovoria zosnulí. Záleží len na tom, aby sme si prežitie vykladali správnym spôsobom. Čím živšie, čím citovejšie, čím obraznejšie sa žije v týchto veciach, tým významnejšie spojenie so zomrelým sa nadviaže.

Žijeme v čase, keď je ľudský organizmus už dlhé veky v úpadku. Sme už všetci duchovnejší, múdrejší, než sa to – pre úpadok nášho tela – javí. Grécke telá mohli ešte lepšie zrkadliť, čo bolo v človeku z ducha. Vlastne už v strede atlantskej doby bol človek čo do svojho tela v úpadku, a v našej dobe je to obzvlášť silné, telo už nemôže zrkadliť to, čím vlastne človek je podľa svojho ducha. A tak sa v našej dobe stáva nezvyčajne často, že keď umierame, tak sme sa ešte nevysporiadali so svojím vývojom. Vyvíjame sa po celý život, ale uvedomiť si tento vývoj môžeme len podľa časti, ktorou zrkadlí telo. Občas ako ľudia, keď zomrieme už múdri – len naše chátrajúce telo nie je schopné tieto veci nám samotným vyjaviť – mohli by sme ešte pre Zem vykonať veľmi dôležité veci, nielen v duchovnej oblasti, ale mohli by sme vykonať Zem veľké služby svojim poznaním, len keby sme ich vedeli použiť. Tieto služby by potom mohli byť použité, keby ľudia nadviazali vzťah k zosnulým tak, ako bolo naznačené. Zomrelí chcú ešte pôsobiť do fyzického života, ale to môžu len okľukou cez ľudské duše, a to len keď sa im ľudské duše oddajú zodpovedajúcim spôsobom.