Prvá oblasť - miesto žiadostí

Tu sa duša zbavuje náklonností k pozemskému životu, aby potom zasa nasledovala iba zákony duchovno-duševného sveta a ducha tak zbavila všetkých pút. Doba pobytu v tejto oblasti trvá tým dlhšie, čím tesnejšie bola duša spojená s fyzickou existenciou. Bude krátka u človeka, ktorý málo lipol na fyzickom živote a dlhá u niekoho, kto svoj záujem celkom spojil s týmto životom, takže mu v duši i po smrti zostáva ešte mnoho žiadostí, prianí atď.

O stave v akom žije duša v prvom období po smrti získame predstavu na príklade labužníka. Bolo pre neho rozkošou, keď cítil, ako pokrmy dráždia jeho chuťové ústrojenstvo. Pôžitok nie je ale záležitosť telesná, ale duševná. Rozkoš i žiadostivosť tejto rozkoše žije v duši. Ale k uspokojeniu takejto žiadostivosti človek potrebuje príslušné telesné ústrojenstvo, jazyk atď. Duša hneď po smrti nestráca žiadostivosti tohto druhu, lenže už nemá telesné orgány, skrze ktoré uspokojovala túto žiadostivosť. Človek je na tom teraz tak - pôsobí to ešte silnejšie - ako by trpel pálčivým smädom v krajine, kde sa široko ďaleko nevyskytuje voda. Pálčivá túžba sa postupne sama stravuje, a duša prežíva, že len zbavenie sa týchto túžob je jediným prostriedkom schopným zbaviť sa utrpenia, ktoré z nich zákonite vychádza.

Behom fyzického života prichádza k uspokojeniu. Tým sa pálčivá bolesť zákrýva ilúziou. Po smrti, v očistnom ohni, sa táto bolesť prejavuje nezastreto. Duša prechádza zážitkami trvalého neuspokojenia. Je to temný stav, v ktorom sa duša ocitajú. Samozrejme povahy s malou sebeckou žiadostivosťou prechádzajú týmto stavom, bez toho, aby si ho uvedomovali. Takúto očistu nesmieme označovať za utrpenie v rovnakom zmysle, v akom by sme museli niečo podobného pociťovať v zmyslovom svete iba ako utrpenie. Lebo duša tu prahne po svojej očiste, pretože iba ňou sa môže zbaviť určitej nedokonalosti, ktorá na nej ulipla. Tu sa duša zbaví jej najhrubších sebeckých žiadostí, spojených s najnižším telesným životom.

Je tomu tak so všetkým, po čom duša túži a čo nemôže byť uspokojené telesnými orgánmi. Tento stav pálčivého neuspokojenia trvá tak dlho, až sa duša naučí netúžiť po pôžitkoch, ktoré môžu byť sprostredkované iba telom. Dobu, ktorú duša strávi v tomto stave, je možné nazvať miestom žiadostí, aj keď sa pritom pochopiteľne nejedná o žiadne miesto. Rôzne náboženské učenia, ktoré prijali do svojich náuk vedomie o týchto pomeroch, poznajú toto miesto žiadostí pod názvom očistec, očistný oheň atď.

Keď duša po smrti vstúpi do duševného sveta, ocitne sa pod mocou jeho zákonov. Duša prechádza pri svojej očiste oblasťami duševného sveta, až sa zjednotí so všeobecným duševným svetom. Že duch je až do tohto posledného okamžiku oslobodenia svojej duše sám s touto dušou spojený, je spôsobené tým, že sa s ňou svojím životom celo spojil. Toto spojenie je oveľa väčšie než jeho spojenie s fyzickým telom. S telom je spojený prostredníctvom duše, ale s dušou priamo.