Pobyt v kamaloke

Môžeme si znázorniť, ako je doba kamaloky využívaná v zmysle budúcnosti človeka, keď si predstavíme, že človek, ktorý zomrel v štyridsiatom roku, urobil niečo v dvadsiatom roku života, čo druhému človeku uškodilo. Keď niekto v priebehu svojho života urobí niečo také, čo škodí druhému človeku, má to istý význam pre celý priebeh ľudského života. Taká vec, ktorú človek urobí ku škode svojich blížnych alebo aj iných bytostí alebo vôbec ku škode sveta, predstavuje pre človeka vývojovú prekážku, prekážku v postupe vo vývoji. Vôbec zmyslom ľudského putovania po Zemi je, že zakaždým základná sila ľudskej duše, ktorá prechádza pozemskými životmi, je založená na postupe, usiluje o vzostupný vývoj. A vývoj postupuje tak, že človek si neustále akosi kladie do cesty prekážky. Keby základná sila - a v duši je základná sila, ktorá má priviesť túto dušu k znovuzrodeniu - bola činná úplne sama, bolo by pre človeka potrebné len krátkej pozemskej doby. Potom by však celý zemský vývoj prebiehal celkom inak, tiež však by sa nedosiahlo zmyslu zemského vývoja.

Nesmieme myslieť tak, že si povieme: pre človeka by bolo lepšie, keby si do cesty nekládol žiadne prekážky. Jedine tým, že si do cesty kladie prekážky, silnie, nadobúda skúsenosti. Len tým, že si kladie do cesty prekážky, ktoré tiež sám opäť odstraňuje a prekonáva, sa stane tou silnou bytosťou na konci zemského vývoja, ktorou sa musí stať. Je v zmysle zemského vývoja, že si sám kladie kamene do cesty. A keby si nemusel dobývať silu, aby prekážky opäť odstránil, potom by však ani nemal silu, ktorú k tomu potrebuje. To znamená, že svet by túto silu, ktorú takto človek vyvíja, stratil. Nesmieme vôbec prihliadať na to, čo dobrého a zlého je spojené s takými prekážkami. Musíme brať do úvahy len to, že múdrosť sveta od začiatku prihliada v ľudskom vývoji k tomu, aby človeku poskytla možnosť klásť si prekážky do cesty, aby ich mohol opäť odstraňovať a mohol potom mať veľkú silu v budúcnosti. Dalo by sa dokonca povedať: Múdrosť svetového riadenia nechala človeka, aby sa stal zlým, dala mu možnosť zla, ubližovania, aby sa napravovaním škôd, premáhaním zla v priebehu karmického vývoja stal silnejšou bytosťou, než by bol inak, keby svoj cieľ dosiahol sám sebou. Tak sa musíme pozerať na význam a oprávnenie prekážok a zábran.

Keď teda človek prežíva spätne po smrti svoj život v kamaloke a príde k nejakej škode, ktorú niekomu spôsobil v dvadsiatom roku života, potom túto škodu prežije rovnako tak, ako prežíva radosť, dobro, ktoré svojím blížnym spôsobil. Takú bolesť, akú spôsobil druhému, potom prežíva na svojom vlastnom astrálnom tele. Teda dajme tomu, že by bol v dvadsiatom roku života niekoho zbil, niekomu spôsobil bolesť, aby to ten druhý cítil. Pri spätnom prežívaní cíti ten, kto bolesť spôsobil, presne to na svojom astrálnom tele, čo ten druhý, ktorému bolesť spôsobil, keď mu bola spôsobená. Teda v duchovnom svete prežívame objektívne všetko, čo sme sami vo vonkajšom svete spôsobili. Tým do seba prijímame silu, tendenciu opäť túto bolesť v nasledujúcich inkarnáciách vyrovnať. Je tomu tak, že na vlastnom astrálnom tele spozorujeme, keď to spätne prežívame: Deje sa nám to, čo sme sami urobili. A spozorujeme, že sme si tým položili kameň do cesty k ďalšiemu vývoju. Kameň musí preč! Inak sa cez neho nedostaneme. V tomto okamihu sa rozhodujeme aj tento kameň odstrániť, takže keď sme prežili dobu kamaloky, dochádzame vlastne so svojimi úmyslami do doby detstva, s úmyslom odstrániť tiež opäť všetko to, čo sme si vytvorili v živote ako prekážky. Sme naplnení týmito úmyslami. Že tieto úmysly máme v sebe ako silu, to ovplyvní osobité usporiadanie priebehu budúcich životov.

Dajme tomu, že človek B vo svojom dvadsiatom roku spôsobil škodu človeku A. Teraz musí tú bolesť prežiť, a zmyslí si, že v budúcom živote to tomu A opäť napraví, a to vo fyzickom svete, lebo tam bola škoda spôsobená. Že má v sebe túto silu, to znamená vôľu k náprave, vytvára príťažlivé puto medzi B a A, ktorému bola škoda spôsobená, a toto príťažlivé puto ich v budúcom živote opäť zvedie dohromady. Táto tajomná príťažlivá sila, ktorá v živote vedie človeka k človeku, pochádza z toho, čo sa v kamaloke prijalo a utvorilo ako sily. V živote sme vedení k ľuďom, ktorým máme niečo napraviť, alebo s ktorými máme vôbec čo robiť tým, čo sme prekonali v kamaloke. Tak si môžete predstaviť, že to, čo sme do seba prijali silami kamaloky ako vyrovnanie pre život, nemôže byť vždy opäť úplne napravené v jednom jedinom živote. Môže to byť potom tak, že sme v jednom živote nadviazali vzťahy k velkému počtu ľudí a že nám budúca doba kamaloky dala možnosť, opäť sa s týmito ľuďmi stretnúť. Tak to tiež opäť závisí na iných ľuďoch, či sa opäť stretneme s tým druhým v budúcom živote. To sa potom rozdelí na mnoho životov. V jednom živote máme naprávať toto, v inom živote niečo iné a tak ďalej. Vôbec si to nesmieme predstavovať tak, ako keby sme v najbližšom živote mohli napraviť hneď všetko. Závisí to tiež celkom na tom, či ten druhý vo svojej duši vyvinie zodpovedajúce príťažlivé puto.