Zrak

Oko je najnápadnejším zmyslovým orgánom. Celý svet prúdi do nášho vnútra skrze dva malé otvory. Viete, že keď sa budete pozerať dlho na jednu farbu a potom oči zavriete, alebo sa pozriete iným smerom, môžete vidieť škvrnu inej farby. Je to vždy farba polárna, ktorá vo farebnom kruhu leží naproti tej, na ktorú sme sa pozerali. Niečo také je možné len u farieb. Predstavte si, že by ste ochutnali niečo kyselé, a na druhej strane jazyka tým vznikala sladká chuť. To je nemysliteľné! Alebo, že cítite odporný zápach kanála, a ten následne vyvolá vôňu ľalií. U oka tomu tak je. Má schopnosť dopĺňať to, čo nám chýba k harmonickému celku.

Zrak súvisí so znamením Panny. Pomocou žiadneho iného orgánu nevychádzame zo seba do prírody toľko von, ako pomocou oka. A síce díky tomu, že nám v tom pomáha kozmos: bez slnka by nebolo videnia! Lebo tak ako naše vnútorné slnko žiari na veci, je treba tiež svetové slnko, aby zjavilo to, čo nám príroda zo seba ponúka.

Čo sa deje, keď sa pozeráme na farbu? Otvára sa naše vnútro! Uvoľňuje sa úplne nový element, ktorý ťažko pomenovať. Lebo ako vyjadrujeme svoje farebné zážitky? Asi najvhodnejšie je použiť slovo nálada. Akokoľvek pôsobivé môžu byť napr. niektoré Rembrandtove čiernobiele skice, nálada prichádza až s farbou. Napr. červená prebúdza našu aktivitu, oranžová nadšenie a žltá radosť. Oproti tomu zelená pôsobí vyrovnaným, ukľudňujúcim dojmom. Farby pôsobia tak, že v nás okamžite niečo vyvolajú. Najzákladnejšie hnutia, ktoré driemu v našej duši, sú nimi vyťahované na svetlo. To v súvislosti s inými zmyslami nezažívame.

Ťažko budeme u stolu počuť hovoriť: Ako vážne dnes chutí tá kapusta alebo Ako veselý ananás. U hudby je to samozrejme inak. Len zriedka sa do niekoho zamilujete kvôli jeho ušiam alebo nosu. Obvykle sa duša s dušou stretáva pomocou očí. Niekto nám skrátka padne do oka. Oko je naším oknom do duše. Naše oči môžu žiariť, plakať, sú javiskom citových hnutí.

Určite poznáte optické ilúzie. Naše oči sú ľahko oklamateľné. To by sa nám u iných zmyslových orgánov nepodarilo. Dieťaťu možno dať horkú tabletku zabalenú do sladkej polevy, ale akonáhle ju začne cmúľať, jej horkosť sa prejaví ihneď, ako sa dostane k jazyku. Chuť sa nedá oklamať. Oko veľmi ľahko.

Ako to, že očami sa môžeme mýliť? Pretože svojimi očami môžeme myslieť. Preto sa tiež zvieratá v prírode nikdy nemýlia, pretože nepremýšľajú. Pretože myslenie je veľmi výrazne činné práve skrze oko, sú skrze oko možné tiež zrakové klamy. Možno poznáte ilúziu obrázku na ktorom uvidíte dve tmavé tváre alebo vázu.

Myslenie tu určuje, čo vidíme. Dopĺňame to, čo vidíme, svojím myslením, a tak vzniká zrakový klam. Mali by sme teda skôr hovoriť o rozumovom klame. Goethe má pravdu, keď hovorí: "Zmysly nás neklamú, klame úsudok." A to je druhá, zaujímavá stránka zraku. Na jednej strane je orgánom nášho vnútra, na druhej strane je to nástroj nášho myslenia. Prejavuje sa to tak, že vždy chceme rozumieť tomu, čo vidíme. Keď vidíme obraz, hneď sa pýtame, čo znázorňuje. U hudby takéto sklony nemáme.

Portrét by sme si asi nikdy nezavesili hlavou dole. Keď je pri premietaní nejaký obrázok rozostrený, všetci sú nekľudní a volajú: Zaostriť. Veci chceme vidieť tak, ako sú pochopiteľné. Oko má ale ešte zaujímavejšiu vlastnosť. Prídeme na ňu, keď porovnáme oko a ucho. Väčšinou stále niečo počujeme, ale môžeme skonštruovať miestnosť, v ktorej nebude počuť nič. Oproti tomu vidíme neustále. Možno namietnuť, že slepci nič nevidia. Oni ale nepoznajú temnotu rovnako, ako nepoznajú svetlo. Môžete túto skúsenosť zažiť sami, keď učiníte pokus so slepou škvrnou.

Pozerajte sa pravým okom na ľavú škvrnu (ľavé oko zavreté), pravá škvrna zmizne. Keď sa priblížite k obrázku, alebo sa od neho vzdialite, škvrna sa opäť objaví. Keď škvrna zmizne, nepríde namiesto nej tma, ale "nič." Keď je pri operácii oka lokálne umŕtvený očný nerv, neprichádza temnota, ale nič. Druhým neumŕtveným okom, keď ho zavriete, môžete stále vidieť tmu. Z toho je zrejmé, že oko je na tom inak než ostatné zmyslové orgány. Keď nie je nič k počutiu, tak skrátka nepočujeme. Keď tu nie je žiadny pach, tak nič necítime. Oko je výnimkou. Vidíme stále i v temnote.

Zamyslite sa nad tým, prečo môžeme vôbec hovoriť o zmyslových orgánoch? Pretože si ich dokážeme prehliadnuť svojimi očami. Čuchom by sme sa o zraku nedozvedeli, zatiaľ čo díky videniu sme o čuchu mohli zistiť veľmi mnoho. Oko je zmyslový orgán, v ktorom sú tie ostatné v istom zmysle obsiahnuté. Pár príkladov.

Aby sme mohli držať rovnováhu, potrebujeme i oči, a to vo väčšej miere ako zvieratá. Pilot v hmle nevie, akým smerom letí, pokiaľ sa nepozerá na prístroje. Bez nich nevie, či lietadlo stúpa alebo klesá, či je vodorovné alebo naklonené. Pes, krorý by vedľa neho sedel, by to vedel. Mohli by sme pozorovať, ako sa nakláňa podľa zmeny ťažiska, zatiaľ čo človek to tak rýchlo nevníma. Slepý človek, ktorý by mal prejsť po kladine, to väčšinou nedokáže. Naproti tomu slepú mačku skoro nemožno rozoznať od vidiacej. Všetky dokážu prejsť po úzkej rímse.

Človek má ale v oku určitý druh rovnovážneho ústrojenstva. U očnej buľvy, hore a dole sú šikmé očné svaly umožňujúce otáčať oko po smere alebo proti smeru hodinových ručučiek. Tento pár očných svalov je prepojený s rovnovážnym ústrojenstvom vo vnútornom uchu. Díky nemu vidíme, či veci stoja rovno alebo šikmo. Naše určovanie polohy, o ktorom sme hovorili u zmyslu pre rovnováhu, má teda priamu súvislosť s okom.

S okom je spojený i zmysel pre teplo. Hovoríme o studených a teplých farbách. V oku je prítomný i zmysel pre pohyb, žiadny iný zmyslový orgán nie je tak pohyblivý ako oko. Keď vidíte napr. trojuholník, znamená to, že ste ho svojím okom už obehli. Očami beháme vlastne neustále. A zároveň svojím životným zmyslom cítime, či to, čo vidíme, je príjemné alebo nie. A keď sa stretávame s iným človekom, čo súvisí so zmyslom pre ja, hrajú pritom oči významnú úlohu. Tiež hmatať môžeme okolo seba neviditeľnými rukami zraku - Platón hovorí, že keď sa na niečo pozeráme, ohmatávame to éterickými chápadlami vychádzajúcimi z očí. Dokonca môžeme niekoho vraždiť pohľadom.

Oko patrí k znameniu Panny. Najväčším tajomstvom oka je to, že naše viečka sú tak široko otvorené, že na oboch stranách dúhovky vidíme bielu plochu beľma. U zvierat nevidíme beľmo, ani u opíc. Len veľmi málo, pokiaľ sa pozerajú veľmi do strany. Zvieratá sú viazané svojími pudmi a vášňami. V antroposofii hovoríme o astrálnom tele. Človek je "ja", ktoré môže žiadosti držať na uzde. Viditeľným prejavom toho, je očné beľmo, prejav astrálneho tela. Už zdiaľky vidíme, keď niečo nie je v poriadku, keď sú oči podliate krvou, a desí nás to. Takýto stav väčšinou netrvá dlho a oči sa opäť uzdravia.

Farby patria k oblasti duševných hnutí, nálad. Tejto oblasti v antroposofii hovoríme duša cítiaca. Duša cítiaca a myslenie patrí k oku.