Človek
Hmat
Každý zmyslový orgán možno pochopiť len spoločne s ostatnými. Ak sa napr. dotknem stolu, cítim, že je studený. To ale nie je hmatový vnem, ale to súvisí so zmyslom pre teplo. Zároveň ako sa stolu dotýkam, sa o neho do určitej miery opieram. Tým mením svoju rovnováhu. Tu potrebujem zároveň i zmysel pre rovnováhu. Môžem tiež prejsť po stole rukou a poznať, či je hladký alebo drsný. A tu vstupuje do hry môj zmysel pre pohyb. To je zmyslový orgán, ktorým vnímam, že sa sám pohybujem. Žiadny zmyslový orgán nepracuje samostatne. Vždy potrebuje pomoc ostatných. Ak chceme popísať len jeden zmyslový orgán, treba si odmyslieť a koncentrovať sa len na jeden, v tomto prípade na hmat, čo môže byť problémom.
Hmat nám ukazuje svet znamenia Rýb. Skúsme si predstaviť, že hmat by bol činný sám o sebe. Hmat mi nedáva pocítiť, či je niečo teplé alebo studené. Nevnímam ním, že sa mení moja rovnováha. Aký pocit by ste mali, keď by ste si po prvý krát uvedomili hmat? Plazíte sa, máte k dispozícii len hmat a narazíte na kameň. Čo pocítite? Najskôr prežívate, že cítite "niečo". Vzniká niečo ako prvé prebudenie. Odpor prichádza zvonku, ale niečo sa deje i v ľudskej duši, keď sa niečoho dotýkame: prebúdzame sa. Narazíme na "niečo" niekde vo svete a zároveň nám niečo prichádza v ústrety. To je to úžasné na hmate, že časť mňa samého sa prebúdza niečím iným, časťou sveta. Toto prebudenie súvisí s prežívaním hraníc. Hranica narazila na hranicu. Hmat nám sprostredkováva obraz hranice. Na hmate je vlastne prekvapivé, že nám nehovorí nič o vonkajšom svete. Zažívame iba "niečo": nejaký inýs vet a my sa dotykom o tento vonkajší svet prebúdzame.
Hmatom sa nikdy nedostanete do sveta, svet je len použitý k tomu, aby ste si telesne uvedomili sami seba. Začínate sami seba prežívať ako ohraničeného. Za to, že ste v túto chvíľu tu, že prežívate, že ste tu, vďačíte hmatu. Keby sme nemali hmat, cítili by sme sa všetci ako veľká jednota, rozpustili by sme sa ako kvapka v mori. I s kožou tlstou ako slon, ale bez hmatu, by sme sa cítili ako kvapka v oceáne. Pôvodne sme boli zajedno s kozmom, potom sme sa od neho oddelili a všetko ľudské snaženie nie je nič iné ako pokus klopať na dvere domu, z ktorého sme boli vyhnaní. Lenže dvere sú zavreté. Každá hmatová skúsenosť je ťukaním u dverí nášho bývalého domu. Díky tomu, že sme boli vyhodené z jednoty, prichádzame k vedomiu seba samého. Vedomie seba samého znamená vylúčenie, osamotenosť.
Hmat má pre človeka túto úlohu: dostávame sa z božskej jednoty a zároveň v nás vzniká túžba sa do nej vrátiť. Ako oddelené osamotené bytosti máme neustále hlbokú potrebu dotýkať sa vecí. Je podivuhodným paradoxom hmatu, keď na jednej strane cítite, že kus dreva je tvrdá vec, ale zároveň môžete vnímať, aké je to príjemný pocit, prechádzať po ňom rukou. V hmate sa prejavuje prapôvodná túžba človeka, ktorý hlboko v sebe vie, že hmat ho oddelil od niečoho, s čím je predsa len spriaznený. Z kozmu nie sme úplne vylúčení. Keby sme stáli úplne mimo kozmos, netúžili by sme po ňom. Pretože na neho stále narážame a máme s ním čo do činenia, zostáva nám túžba po opätovnom spojení so svetom, ku ktorému sme kedysi patrili. Hmat teda vytvára hranicu a odeľuje nás od vecí. Vyšli sme z celku a neustále sa vraciame do jeho tesnej blízkosti.
Nie je náhodou, že najvyvinutejší hmat máme v končekoch prstov. Je úžasné, že prstami môžeme ohmatať sami seba. Hmatom sa môžete obsiahnuť celý a úplne sám. To je tiež jedno z podivuhodných tajomstiev hmatu: hmatom môžete seba samého spoznať ako uzavretý celok. Hmat nás vytrháva von zo sveta, nevyhnutne nás stavia proti nemu. A súčasne je v ňom neuhasiteľný smúd po spojení so svetom. Ale s hmatom zažívame sklamanie: nikdy do sveta neprenikneme. Hmatom sa stáva svet záhadou. Vezmite si napr. do ruky ametyst a môžete si uvedomiť: mám v rukách kúsok sveta, ale záhada je stále väčšia. Cítim, že je to ametyst, pevne ho držím, ale čím pevnejšie ho držím, tým viac je odo mňa oddelený, tým ďalej je odo mňa.
Rudolf Steiner povedal, že človek by sa nikdy nedopracobval k vedomiu božského, keby nemal hmat. Bez hmatu by sme sa nikdy nestali religióznymi ľuďmi. Latinské religio znamená znovuspojenie. Akonáhle sa dotýkame, máme magický pocit: to je svet, od ktorého som sa oddelil, a je bez dna. Tomu hovoríme metafyzično. Práve na zdanlivo úplne fyzickom, zažívame metafyzické, transcedentné. Pevné proti pevnému. Sme tak tesne blízko, že sme nekonečne ďaleko od všetkého. A to nám umožňuje prísť k božskému. Inak by sme ho nikdy nepoznali. Všetky zmyslové nástroje sú vznešenými učiteľmi človeka. Hmat teda predstavuje veľkého učiteľa skutočnosti, že sme oddelení. od veľkého kozmu. Nech už to budeme nazývať prírodou, bohom, metafyzičnom, nezáleží na tom, lebo o to nejde. Ide o to zažiť vnútorne proces, ktorý nám môže hmat zjaviť.
Hmat v sebe obsahuje paradox: v hĺbke duše nezabúdame, že sme boli zajedno so svetom, a žije v nás skrytá túžba po tejto prapôvodnej jendote. Tu pramení i naša potreba vyjadrovať intimitu dotykom. Dúfame, že hmatom dosiahneme do sveta, ale vždy sa odrážame od jeho povrchu. Nikdy neprenikneme do vnútra. Keď niečo alebo niekoho hladíme, je to vlastne len ilúzia. Z tejto veľkej túžby, ktorá žije v základoch hmatu, môže v človeku vzísť pocit: Je predsa niečo ako božský svet. Za tento pocit vďačíme hmatu. Keby sme sa najskôr neohraničili, nemali by sme neskôr túžbu po božskom. Hmatom nevnímame svet okolo seba, ale svoju vlastnú telesnosť.