Zmysel pre ja

Pod ním nemal Rudolf Steiner na mysli prežitok vlastnej individuality, díky ktorému o sebe môže človek povedať "ja". Ide o zmysel, ktorým vnímame, že i druhý človek je "ja", že človek, s ktorým hovoríme a jednáme, je individualita. Keď niekto hovorí, nepočujeme len reč, len to, čo si myslí, ale tiež to, že on si to myslí. Teda pokiaľ máme zmysel pre ja aspoň trochu vyvinutý. Svojím zmyslom pre ja prežívame otázku, kto stojí za slovami a myšlienkami. Či stojí za tým on sám, či sa môžeme na neho spoľahnúť? A to môžeme zistiť len zmyslom pre ja.

Zmysel pre ja súvisí so znamením Barana. Je veľký rozdiel, keď jeden človek niečo hovorí a keď to isté hovorí niekto iný. Musíme preniknúť až k samotnému ja človeka, aby sme poznali, či sa jeho myšlienkami a rečami môžeme nechať viesť, alebo či sa nimi naopak nesmieme nechať zviesť. K tomu potrebujeme zmysel pre ja.

Akým spôsobom funguje zmysel pre ja, ako vnímame ja druhého? Tak, že už nevenujeme pozornosť tónom, keď niekto hovorí, ani tomu, že hovorí určitou rečou, ani tomu, čo hovorí, ale cítime, či si stojí za svojimi slovami, či to myslí vážne, alebo nie. A môžeme vycítiť niečo démonické ak hovoriaci si nestojí za tým, čo hovorí. Naše ja sa nám javí viazané na telesnosť díky hmatu. Tejto viazanosti na telesnosť sa musíme zbaviť, aby sme sa stretli s ja druhého. Hmatom odlišujeme sami seba od všeobsiahleho božského celku. Zmyslom pre ja zažívame v druhom záblesk jeho božského jadra, večného a nesmrteľného, niečoho, čo nie je ani mužské ani ženské, ani mladé ani staré, ani chytré ani hlúpe, ani krásne ani škaredé, čo nepatrí k tej či onej viere, k tomu či onomu národu.

Zmysel pre ja súvisí so znamením Barana. Činíme dve veľké chyby a to, že sa nechávame ovplyvniť reklamnými sloganmi, ľúbivými titulkami. Tá druhá je v tom, že sa neustále snažíme presadzovať svoj názor. Oboje sú nedovolené útoky na ja. V prvom prípade na naše vlastné, v druhom na ja našich blížnych.

Zmysel pre ja druhého človeka je zatiaľ jemne klíčiacim zárodkom. Jeho vnemy sú nezreteľné, skôr náznakové. Predstavme si, že hovoríme s niektorým človekom, a hneď na to s niekým iným. Keď sme vnútorne otvorení, budeme mať v prítomnosti prvého človeka určitý pocit, ním vyvolaný, v prítomnosti druhého potom iný pocit, opäť ním vyvolaný. Nie že by sme mali právo vyvodzovať z takýchto citových záchvevov úsudky o ľuďoch. Ale môžeme si uvedomiť, že istým spôsobom reagujeme na ich osobitosť, a že takéto pocity sú akousi tichou výzvou, aby sme usilovali o nezaujaté a stále hlbšie poznanie ľudí nám blízkych. To je tichý, napomínajúci hlas zmyslu pre ja druhého človeka.

Hmatom sa oddeľujeme od svojho prapôvodu, vychádzame z raja, zo záhrady Eden. Zmyslom pre ja sa stretávame s bratmi a sestrami, s ktorými máme vybudovať novú kultúru: z neba zostupujúce sväté mesto, Nový Jeruzalem.