Životný zmysel

je zmyslom, ktorým v sebe vnímame život, ale len vtedy, keď je nejako narušený, keď sme chorí a niekde nás bolí. Vtedy prichádza životný zmysel a ukazuje nám: tu ťa bolí. Keď je náš život zdravý, je ponorený pod povrchom. Životný zmysel vníma celé naše telo. Pomocou tohto zmyslového nástroja sme upozorňovaný, že telo potrebuje nasýtiť alebo doplniť tekutiny. Bez neho by sme neboli ani schopní vnímať bolesť. Bolesť je krajným prejavom životného zmyslu. Bolesť je výstražným systémom, ktorý nás upozorňuje, že v určitej telesnej oblasti je problém, ktorý treba riešiť.

Životný zmysel patrí k znameniu Vodnára. Díky tomuto zmyslu máme kontrolu nad všetkým, čo v našej telesnosti prebieha. Máme prehľad, či pre nás nejaké jedlo nie je veľmi kyselé, tučné, alebo či ho nie je veľa. I v takom prípade sme varovaní. Síce si toho niekedy všimneme neskoro, ale aj vtedy vlastne dobre vieme, že to nie je náš žalúdok, ktorý nás núti jesť, aj keď má už dosť, ale že my nútime žalúdok, aby sa s tým nejako vyrovnal. Keď potom nesieme následky, je nám jasné, že sme to my, kto sa má v budúcnosti polepšiť. To je nutný predpoklad k zmene k lepšiemu. Bez životného zmyslu by sme k tomu nikdy nedospeli.

Čo by bol človek bez bolesti? K tomu sa krásne vyjadril Novalis: "Človek by mal byť hrdý na bolesť - každá bolesť je pripomienkou vyššieho bytia". Čo je bolesť a k čomu slúži? Je to predovšetkým varovanie, upozornenie, že niečo nie je v poriadku. Ale odkiaľ toto varovanie prichádza? Potom toto upozornenie musí prichádzať z oblasti, v ktorej je jasne dané, čo znamená byť v poriadku. Kto v nás vie, ako by mala vyzerať naša telesnosť?

Rudolf Steiner zaviedol jeden nový pojem pre sily, bytosti, ktoré prenikajú našu telesnosť. A že to musia byť nesmierne vysoké bytosti! Veď čomu my vlastne rozumieme na svojich telách? Každý vážený profesor anatómie a fyziológie musí pripustiť, že v tomto ohľade nerozumieme vlastne ničomu. Môžeme iba pozorovať: keď sa deje toto, bude pravdepodobne nasledovať toto. Ale prečo to prebieha? To pre nás zostáva tajomstvom. Entita, ktorá má plné porozumenie telu, je v antroposofii v protiklade k telesnému človeku nazývaná "duchovný človek". To je pojem, naznačujúci, odkiaľ pochádzajú vyššie zmienené varovania.

Nie každá bolesť je varovaním. Taký pôrod je bolestivým zážitkom, ale tu bolesť nemá funkciu varovania, lebo patrí k zdravému pôrodu. Za túto výnimku vďačíme Hospodinovi, ktorý hovoril Eve pri vyhnaní z raja: "Veľmi rozmnožím tvoju bolesť a tvoje tehotenstvo, v bolesti budeš rodiť deti". (1. Mojžišova 3, 16) Bez bolesti by sa človek nemohol vôbec vyvíjať. Skrze bolesť sa učíme. Keša malé dieťa popáli, dá si nabudúce pozor. A rovnaké dieťa vidíme, ako sa pri učení chúdze po každom páde opäť dvíha. Predstavte si, že by sme nemohli nikdy spadnúť. Bolesť po páde nás učí správnemu chodeniu i udržovania odstupu od nebezpečných vecí. Bolesť nám poskytuje orientáciu v živote.

Môžeme sa stretnúť s tým, že deti sú stále viac chránené pred fyzickou námahou. Nesmú ísť do školy na bicykli, pretože je to ďaleko, a tak cestujú autobusom alebo ich vezieme autom. Keď náhodou prší, fúka vietor, chceme ich uchrániť i pred počasím. Pritom nie je pre dieťa nič lepšie ako zážitok fyzickej únavy. Deti by sa mali zdravým spôsobom namáhať a nie sa prípadne uvoľňovať alebo relaxovať. Rudolf Steiner nikdy nenavrhol relaxačné cvičenia.

Môžeme sa vôbec niečo naučiť bez bolesti a únavy? Keby sme nemali žiadne bolesti, nerobili by sme vôbec nič. Lebo i učenie ako také sa nezaobíde bez bolesti. I pri ňom sa treba namáhať pri načúvaní a prijímaniu počutého. V hmate sme opustili božský svet, a nesieme si v sebe túžbu s ním splynúť. Životný zmysel nás zasa môže doviesť až na najkrajnejšie konce bolesti, čo nám dáva kľúč od brány za ktorou žije naša vyššia bytosť. Uzavriem tento zmysel myšlienkou Adalberta Stiftera: "Bolesť je svätým anjelom, ktorý činí ľudí väčšími, než môžu všetky radosti sveta". Rudolf Steiner nazýval múdrosť kryštalizovanou bolesťou. Kde sa v ľudskej duši berie pravda? Vždy tam, kde bola znášaná bolesť.

Životným zmyslom vnímame svoju telesnosť a všetky jej životné procesy. Vnímame ním, či sa cítime dobre alebo zle, či sme unavení alebo na nás niečo lezie, či nemáme smäd alebo hlad. Sú to éterické procesy v našom tele, prinajmenšom ich duševná stránka, ktoré vnímame pomocou životného zmyslu. Díky jeho signálom tiež ľudia prichádzajú na to, že by mali vyhľadať lekára. Životným zmyslom si uvedomujeme naše éterické telo. Tento zmysel vstupuje do vedomia i ako bolesť, ktorá je v určitom zmysle potrebná, a tam, kde je potláčaná alebo tlmená, nemôže nastať súcit. Nemali by sme s druhým človekom súcit, keby sme nepoznali utrpenie. Práve skrze skúsenosť bolesti dostáva človek dôležitý impulz vedúci k súcitu.

Deje sa tak zvláštnym spôsobom. Veď kto nás varuje, keď cítime bolesť? Takéto varovanie musí pochádzať od nejakej vysokej inštancie, lebo kto vie o našom tele a jeho potrebách? Takéto vedenie je dostupné len pre Boha, alebo z Jeho blízkosti, pretože musí pochádzať od tej inštancie, kde je uchovaná pôvodná idea celého tela ako možnosť. Pôvodne je telesnosť myšlienkou ducha. Ľudské telo v skutočnosti nemôžeme vidieť, vidíme len látku, len výplň. Čím skutočne telo je, je božská myšlienka. Pre túto myšlienku ľudského tela používame v antroposofii pojem duchovný človek. Keď s od neho odchyľujeme, máme bolesti. Lebo sa odchyľujeme od božského obrazu človeka a cítime to na sebe. Každá bolesť, alebo prinajmenšom jej príčina, je zatienením našej najvyššej bytosti, duchovného človeka. Díky hmatu sa človek okľukou cez svet stáva telesne vedomý sám seba. To odpovedá princípu Váh.