Chuť

Nos je stále otvorený. Ústa sú oveľa viac naším vlastným priestorom. Keď chceme niečo okúsiť, musíme k tomu otvoriť dvere. Pre vnímanie chuti je dôležité, že musíme vždy niečo pustiť do vnútra. Pach vstupuje bez pozvania, ale chuť nie. Chuť nás len tak neprepadne. Zatiaľ čo pachy pôsobia priamo na určité ľudské pudy, chuť tak priamo postupovať nemôže, vždy k tomu musíme sami prispieť. Vnímanie chuti je vlastne intímna záležitosť. Keď niečo ochutnávame, vstupujeme tým do intímneho rozhovoru a látkou. Takto nemôžeme chápať napr. privoňanie k ruži, pretože tu nemáme nič, čo by sme vôňi ruže prinášali v ústrety. Stávame sa tu ružou. Ale s ochutnávaním to tak nie je, to je skôr vzájomný rozhovor s tým, čo vnímame.

Chuť je doma v znamení Váh. Tým, že niečo zjeme, stáva sa to našou súčasťou. Čuchový vnem sa nestane našou súčasťou - niečo cítime a už je to preč. Ruža, ku ktorej privoniame, je síce v nás, ale len krátko. Pri chuťovom vnímaní to tak krátke nie je. Nemôžeme síce povedať, vychutnávame nejakú chuť neobmedzene dlho, ale s chuťovým vnemom máme dlhšie niečo do činenia. Chuť je vlastnosťou toho, čo prijímame do seba, čím sa takpovediac stávame. A chvíľku trvá, než zvážime, čím sa to máme stať. Preto si musíme s dotyčnou látkou dôkladne prehovoriť, než necháme veci zájsť tak ďaleko. To je tiež úloha nášho jazyka. Mohli by sme ho tiež nazvať strážcom prahu, pretože stráži prah medzi tým, čo bolo makrokozmom - a čo sa má stať mikrokozmom - naším telom.

Pozoruhodná je súhra chuti, hmatu, zmyslu pre teplo a životného zmyslu, ktorá sa nám v ústach odohráva. Jazyk je tiež hmatový orgán, zároveň pociťujeme, čo to, čo jeme, je studené alebo teplé. A životný zmysel nás varuje pred tým, čo nás bolí: niečo príliš horúce, rybia kosť. A sanmozrejme bez pomoci čuchu chutí všetko len na pol. Veľmi dôležité je dobrú rozhryzenie potravy. Pri ňom prebieha intímne stretnutie človeka s potravou.

Keď sa väčšiny ľudí spýtame, ako im chutí, odpovedia: "Je to chutné alebo je to bez chuti." Ale sú dve skutočné kvality chuti: či je niečo zdravé alebo nezdravé. Dnes používame chuť nesprávne. Začína to už v detstve mlsaním. Mali by sme sa snažiť uviesť chuť opäť do stavu, kedy nebudeme chcieť vedieť, či je niečo chutné alebo nie, ale či je to zdravé alebo nezdravé. Potrebujeme vyvinúť vlastný zmyslový orgán, ktorý nám povie ktoré je posledné sústo, ktoré máme ešte zjesť. Povie nám, že nasledujúce sústo už nepotrebujeme.

Nie je náhoda, že malým deťom dávame najskôr sladké a až neskôr tiež kyselé. So slaným čakáme ešte dlhšie, lebo je pre deti dokonca životu nebezpečné. Soľ prebúdza. Soľ súvisí s myslením. Rovnakou oblasťou, ktorou prijímame potravu i hovoríme. Taký šťavnatý, dobre okorenený príbeh je iste príjemnejší ako suchý, neslaný nemastný výklad. Hovoríme o suchých slovách, hrubej reči. Poznáme jedovaté poznámky. Obsah knihy môže byť nestráviteľný. V princípe existuje nielen pozemská, ale i duchovná potrava.

Pri všetkých skúškach by sme si mali klásť otázku: nepatrí to k mojej potrave? Nemôžem snáď i zo smutných a nepríjemných zážitkov, alebo snáď práve z nich, čerpať uzdravujúcu silu? Vieme, že najväčšiu uzdravujúcu silu majú horké látky. Nemôžeme sa snáď tiež nepríjemnými skúsenosťami stávať zdravšími a silnejšími? Chuť súvísí so znamením Rýb.

Vlastne by bolo lepšie nehovoriť o prírodnej strave. My predsa v zásade nejeme žiadnu prírodnú stravu. To robia zvieratá. My jeme kultúrnu stravu. Poľnohospodárstvo je kultúra. Musíme si len položiť otázku, či chceme usilovať o zdravú alebo škodlivú kultúru. A zo starostlivosti o zdravú kultúru vychádza zdravá kultúrna strava.

Existuje fyzická i duchovná potrava. Pokiaľ sa má meditácia brať konkrétne, mala by sa pozorne vychutnávať rovnako ako chleba s maslom a so syrom. Musíme sa naučiť zachádzať s duchovnými vecami konkrétne, aby sme cítili: až teraz je to pre mňa skutočnou potravou. Duša rozumová a cit patrí k chuti.