Krista poznali už v starých dobách

V duchovnej sfére Zeme bol Kristus aj pred tým, než na fyzickú Zem zostúpil. Už v starých atlantských orákulách hovorili kňazi o duchu Slnka, o Kristovi. Svätí rišiovia v indickej kultúrnej epoche hovorili o Višvu-Karmanovi, Zoroaster v Perzii hovoril o Ahura Mazdaovi alebo Ormuzdovi. Hermes hovoril o Osirisovi, a o sile, ktorá svojím večnom je vyrovnaním všetkého prirodzeného, o predpovedi Krista hovoril Mojžiš.

Všetci hovorili o Kristovi. V týchto starých dobách sa dal Kristus nájsť v duchovnom svete.

V mystériách sa ľudia učili, že vysoká bytosť Slnka im dáva ešte pred príchodom na Zem silu po smrti opäť správne vstúpiť do duchovných a hviezdnych svetov. Učitelia v mystériách hovorili svojim žiakom a títo potom ostatným ľuďom: Je to duchovná sila Slnka, duchovné svetlo, ktoré vás prenesie cez prah smrti, ktoré ste si priniesli, keď ste v okamihu pôrodu zostúpili do pozemského bytia. Učitelia mystérií hovorili svojim žiakom a tí ďalej celému ľudstvu, že človek, keď prešiel bránou smrti, musí preniknúť najprv do sféry nižších hviezd a nižších hviezdnych bytostí: potom však musí preniknúť nad Slnko. Toho, ale nedosiahne, ak nebola mu daná sila slnečnej bytosti. Preto sa tiež srdce ľudí, ktorí toto pochopili, stalo obzvlášť vrelým. Ľudia sa mohli modliť k duchu Slnka, ktorý im dáva nesmrteľnosť.

Zbožnosť k Slnku mala veľkú hodnotu pre cit a celé vnímanie človeka. Človek cítil puto k Bohu všehomíra, ak mohol vykonávať službu Slnku. U tých národov, u ktorých bola taká služba Slnku bežná, sa konali kultové obrady, ceremónie určené najmä k uctievaniu Slnka. Obrad uctievania Slnka spočíval v tom, že obraz Boha bol vložený do hrobu a po niekoľkých dňoch bol opäť z hrobu vyňatý na znamenie toho, že je vo všehomíre Boh, Boh Slnka, ktorý vždy znova prebúdza ľudské bytosti prepadnuté smrti. Vyznávačom kultu Slnka bolo povedané: Pozrite, Slnko svieti, ale to je len vonkajšia podoba slnečnej bytosti. Za týmto svetlom spočíva večný Boh Slnka, ktorý vám dáva nesmrteľnosť.

Človek si v starých dobách inštinktívne spomínal na Kristovu ríšu, z ktorej na Zem zostúpil. Inštinktívne spomienky na predzemský duchovný život sa pozvoľna strácali. 800 r. pred mystériom na Golgote malo spomienky na predzemský duchovný život už len málo ľudí. Po 4. st po mystériu na Golgote, nemohol človek porozumieť, že vysoká bytosť Slnka a Kristus je to božstvo, ktoré človeku dáva nesmrteľnosť. Od tej doby až dodnes mal človek len vonkajšie slovo evanjelií, rozprávajúce, že sa mystérium na Golgote udialo.