Indickí rišiovia

Sedem zasvätencov, ktorí dostali éterické telá, odpovedajúce odtlačkom éterických tiel siedmich najlepších atlantských zasvätencov, sa stalo učiteľmi a vodcami ľudí, ktorí v poatlantskej dobe osídľovali juh Ázie, najviac starú Indiu. Pretože títo veľkí učitelia boli obdarení odtlačkami éterických tiel svojich duchovných predkov, nedosahovalo to, čo bolo v ich astrálnom tele, čiže ich poznanie, ktoré si sami vypracovali až k tomu, čo sa im odhaľovalo ich éterickým telom. Keď v nich mali hovoriť tieto zjavenia, museli svoje vlastné vedenie umlčať. Potom skrze nich hovorili vznešené bytosti. ktoré hovorili aj k ich duchovným predkom. Mimo dobu, kedy skrze nich hovorili tieto bytosti, boli prostými ľuďmi, nadaní takou mierou vzdelania rozumu a srdca, akú si sami vydobyli. Dávali ľudu svoju múdrosť s svoje prikázania. Sila, ktorá z nich vychádzala na ľudí, bola mocná. Mohli pôsobiť na svojich žiakov i magicky. To, čo nimi mohlo byť zjavované, sa vžívalo hlboko do indických duší. Vlastne vôbec nevyučovali. Pôsobili akoby čarovnými silami od osobnosti k osobnosti. Tak vznikla kultúra celo preniknutá nadzmyslovou múdrosťou.

To, čo je obsiahnuté v indických knihách múdrosti (vo Védach), nepodáva pôvodnú podobu vznešenej múdrosti pestovanej veľkými učiteľmi v najstaršej dobe, ale iba slabý dozvuk. Len späť obrátený nadzmyslový pohľad môže nájsť nepísanú prvotnú múdrosť za múdrosťou písanou. Učitelia v tej dobe nehovorili mnoho, lebo na stupni, na ktorom bolo éterické telo, neexistovalo pochopenie pre slovo, ktoré obsahuje myšlienku. Duša poznávala skôr podľa zafarbenia hlásky - spôsobom ako bolo slovo vyslovené - čo tu prichádza z duchovných svetov. Ale to nebolo to hlavné. Slovo bolo len znamením, že tu má byť vzťah medzi učiteľom a tým druhým. V najstarších indických časoch to nebolo ničím viac, ako keď dnes zazvoníme zvončekom, aby sme dali znamenie, že niečo začína! To bolo kryštalizačným bodom, okolo ktorého sa vznášali jemné duchovné prúdenia, ktoré prechádzali z učiteľa na žiaka. Obzvlášť záležalo na tom, čím učiteľ bol vo svojej najvnútornejšej osobnosti, neprechádzalo totiž to, čo učiteľ hovoril, ale jeho duševná kvalita. Človek rozumel nevyslovenému - tomu, čím nejaký učiteľ bol - oveľa lepšie ako hovorenému slovu. Lebo rozumieť vyslovenému, na to sa museli ľudia pripravovať až v neskorších kultúrnych epochách. Preto tiež nebolo potrebné, aby nejaký veľký učiteľ starej Indie mal vyvinutú dušu rozumovú alebo vedomú, pretože vtedy by to bol úplne nepotrebný nástroj. Ale títo veľkí učitelia potrebovali niečo iné: vo vývoji muselo ich éterické telo stáť nad telom ostatných ľudí. Keby éterické telo učiteľa stálo na tom istom vývojovom stupni ako telá ostatných, nemohol by im odovzdať nič zvláštneho, žiadne posolstvá z vyšších svetov, žiadny vývojový impulz. Indický učiteľ musel vopred mať to, čo ostatní mohli dostať až v staroperzskom kultúrnom období. To, čo mali obyčajní ľudia v perzskej kultúrnej epoche prijať telom astrálnym, to musel on priniesť v tele éterickom. Ěterické telo vyzeralo ako neskoršie astrálne telo v staroperzskej kultúre.

Keď sa vrátime do vzdialených časov, potom vidíme, že indickí rišiovia zvestovali vznešenú bytosť Višva - Karman, veľkého Boha Slnka, - ktorú však mohli len tušiť, pretože im bola veľmi vzdialená, než aby ju mohli poznať a hlásali, že sa v neskoršej dobe bude približovať k ľudstvu, - že hovorili o rovnakej bytosti, ktorú zvestoval Zoroaster, nie ten historický, ale jeho predchodca, ktorý videl najvyššiu bytosť v Slnku, okolo Slnka, v jej atmosfére a nazýva ju Ormuzd a tiež Ahura Mazda, veľká aura, v protiklade k človeku, malej aure o ktorom kázal, že sa raz stane zjavným v človeku a tá istá bytosť sa zjavuje Mojžišovi v horiacom kríku a neskôr vstupuje do schrán Ježiša z Nazaretu.