Pôsobenie Krista v spánku

Počas spánku prežíva človek - zostáva to najskôr neuvedomené - ,ale preto to neprežívame menej živo - akoby človek už nebol svojou dušou tak všeobecne rozšírený vo vesmíru, ale akoby sa rozdeľoval jednotlivými časťami svojej bytosti. Cítil by sa, keby si uvedomil, čo prežíva ako roztrieštený. A na dne duše sa hlási neuvedomená úzkosť, úzkostlivá obava, ktorú človek prežíva každú noc, že sa rozdeľuje do hviezdneho sveta. Jedna časť našej bytosti tiahne k Merkúru, iná k Jupiteru atď. Lenže ak to chceme úplne správne charakterizovať, musíme povedať: Nie je to pri obyčajnom spánku tak, ako na ceste medzi smrťou a novým narodením, kedy skutočne prenikáme nahor k hviezdnym svetom, ale v noci prežívame toto rozdelenie tak, že sa nerozdeľujeme skutočne medzi hviezdy, ale medzi podoby hviezd, ktore počas života neustále v sebe nosíme. Sme rozdeľovaní za nočného spánku medzi podoby Merkúra, Venuše, Mesiaca, Slnka atď. Teda sa jedná o podoby hviezd, nie o hviezdy samotné.

Tejto úzkostlivosti, ktorú tu zakúšame, ktorá sa objavuje pomerne skoro po zaspaní, môže sa človek zbaviť, ak prislúcha skutočne ku Kristovi.. Tu poznávame na tomto mieste nutnú príslušnosť človeka ku Kristovi. Keď ľudia pred mystériom na Golgote upadli do spánku a okúsili popísanú úzkostlivosť, bol Kristus vždy prítomný v podobe z hviezdneho sveta práve tak, ako boli prítomné podoby iných hviezd. A Kristus pristupoval k človeku v každom jeho spánku tak, že mu pomáhal zaplašovat úzkosť. A v starších dobách mali ľudia tiež ešte inštinktívnym jasnozrením pri prebudení akúsi snivú spomienku, že u nich bol v spánku Kristus. Lenže ho nenazývali Kristom. Nazývali Ho slnečným Duchom. Hlbokým vyznaním týchto ľudí, ktorí žili pred mystériom na Golgote, bolo, že veľký slnečný duch je tiež veľkým vedúcim pomocníkom ľudstva, a že pristupuje každú noc k človeku, aby ho zbavil úzkostlivej obavy, byť roztrieštený do sveta. Kristus sa objavoval ako duch, ktorý upevňoval človeka, vnútorne ho konsolidoval.

Podľa príslušníkov starých náboženstiev veľký duch Slnka udržiaval jednotlivé sily v človeku pohromade a spevňoval ich v osobnosť. To vyznávali príslušníci starých náboženstiev zo svojho vedomia, rozpamätávajúceho sa, že každú noc pristupuje k ľuďom Kristus. V týchto starých časoch, kedy človek býval inštinktívne jasnovidný, pozerali ľudia tiež do predzemského bytia, v ktorom sa nachádzali pred zostupom na Zem. Mystérium na Golgote dalo ľuďom impulz k vývoju silného vedomia ja. Toto vedomie ja sa zmocňovalo kultúrneho ľudstva pomaly od mystéria na Golgote obzvlášť až od prvej tretiny 15. storočia. A toto silné vedomie ja, ktoré spôsobuje, že sa človek stavia do sveta zmyslov ako slobodná, plne sebavedomá bytosť, to spôsobuje, že sa na druhej strane ako na vyrovnanie zatemňuje jeho spätný pohľad do predzemského bytia, a s tým tiež jeho rozpamätávajúce sa vedomie o tom, že u neho v spánku pomáhajúc stojí Kristus.

To je práve zvláštne, čo sa udialo mystériom na Golgote pre vývoj ľudstva, že sa ľudia stali v dennom bdení silnými vo vedomí svojho ja, že sa však pomaly úplne zatemnilo to, čo predtým vyžarovalo z vedomia spánku. Preto musia ľudia od mystéria na Golgote vedome vytvárať v dennom bdení svoj ​​pomer ku Kristovi tým, že vedome získavajú porozumenie pre to, čo sa vlastne mystériom na Golgote stalo. Ako mystériom na Golgote zostúpil na Zem vznešený duch Slnka, Kristus, ako sa stal človekom v tele Ježiša Nazaretského, ako prešiel zemským životom a smrťou a ako Ho ešte po smrti učedníci mohli zrieť v éterickom tele po Jeho smrti.

Keď ľudia získavajú v dobe po mystériu na Golgote v dennom bdení vedomie o svojej spolupatričnosti s Kristom, tým, že si získavajú živé predstavy o tom, čo sa mystériom na Golgote stalo, nastáva pre ľudí možnosť, že im Kristov impulz bude teraz pomáhať v noci svojimi účinkami z denného bdenia. To je veľký rozdiel medzi spánkom človeka pred mystériom na Golgote a po mystériu na Golgote. Pred mystériom na Golgote bolo v spánku vždy takpovediac samo sebou, že tu bola pomoc Krista, a človek si mohol v bdení dokonca ešte spomenúť, že Kristus u neho bol za nočného spánku. Kristom úplne opustený by bol človek po mystériu na Golgote, keby neutváral v dennom bdení pomer ku Kristovi, a tým neprenášal jeho dozvuk do spánku, takže môže byť zase Kristovou pomocou udržiavaný pohromade ako osobnosť. Po mystériu na Golgote sa vynorilo pre človeka ako vnútorná, duševná povinnosť, že si musí to, čo mali ľudia pred mystériom na Golgote nevedome z nebeských výšin, pomoc Kristovu, že si musí túto pomoc pomaly získavať utváraním vedomého pomeru k mystériu na Golgote.