Človek

Hermes
Osiris, Izis, Horus
Egyptská pyramída
Sfinga

Hermes

Bolo poslaním egyptského národa, aby pozeral naspäť do dávnych dôb, keď vedúce individuality egyptského národa ešte hlboko nazerali do duchovných svetov svojimi jasnovidnými silami. A práve v národe egyptskom zachovala sa až do neskorej doby akási slabšia jasnovidná sila a slabšia sila duševná, ktorá s týmto jasnozrením súvisela. Preto musíme povedať, že neskorší egypťania až do posledných tisícročí pred kresťanským letopočtom z vlastnej skúsenosti vedeli, že je ešte iné nazeranie, než aké existuje v obyčajnom dennom živote, a že toto iné nazeranie dáva človeku nazerať do duchovného sveta. Ale poznali len najnižšie obrazné predstavy ríše, ktorú tu človek mohol vnímať. A spomínaIi na svoj dávnovek, kedy ich kňazi-mudrci mohli ako v zlatom veku egyptskej kultúry nazerať hlboko do duchovného sveta.

Čo vtedy ľudia vnímali ako tajomstvo duchovných svetov, to bolo zvlášť u starých egypťanov s najväčšou pietou, s najhlbšou nábožnosťou zachované po tisícročia, takže môžeme povedať: Tí, ktorí žili v neskoršej egyptskej dobe, mohli si povedať, ak ešte mohli pozerať do duchovných svetov, asi toto: Teraz ešte vidíme nižší duchovný svet, vieme, že existuje takéto zrenie duchovného sveta. Pochybovať o tom by bolo rovnako nerozumné ako pochybovať o tom, že vidíme fyzickými očami. To si mohol povedať egypťan neskoršieho veku. Mal síce ešte slabé dozvuky nižších duchovných svetov, ale predsa cítil a tušil, že bývala doba, keď ľudia mohli hlbšie nahliadnuť do fyzicko-zmyslového pozadia. A pradávna náuka, o ktorej hovoril egyptský mudrc k Solónovi, zachovaná v podivuhodných chrámových nápisoch a na stĺpoch, podávala správy o dávnych jasnovidných silách, ktoré v starej dobe vnikali do najvzdialenejších ríší. Toho, v ktorom egypťania zreli všetku pôvodnú veľkosť onej starej jasnovidnej múdrosti, nazývali svojím veľkým mudrcom, dávnym Hermom. A keď neskôr opäť prišiel obnoviteľ staroegyptskej múdrosti, volal sa opäť Hermes. A jeho vyznávači - pretože povedali, že zase ožila Hermova múdrosť, ktorý žil v pradávnej minulosti - nazývali teraz prvého Herma "trikrát veľkým": Hermes Trismegistos. Ale Hermom nazývali ho len Gréci. U egypťanov mal meno Thot.

Ale porozumieť tomuto mudrcovi môžeme len vtedy, keď pochopíme to, čo egypťania práve vplyvom podania o Hermovi alebo Thotovi považovali za vlastné tajomstvá sveta. Pôsobí na nás veľmi podivne, čo je navonok dochované tradíciou ako egyptské predstavy viery. Jednotlivých bohov, z ktorých najvýznamnejšími sú Osiris a Izis, nachádzame zobrazené nie v plne ľudskej podobe, ale často s ľudským telom a zvieracou hlavou a často najrôznejším spôsobom zložené z podoby ľudskej a z podoby zvieracej. O tomto svete bohov zachovali sa nám pozoruhodné náboženské legendy. Ďalej pozorujeme niečo veľmi zvláštneho u egypťanov, totiž uctievanie zvierat, mačiek a iných zvierat, čo išlo tak ďaleko, že boli uznávané svätá zvieratá, požívajúce hlbokej úcty, zvieratá, v ktorých sa vnímali vyššie bytosti. A hovorí sa dokonca, že toto uctievanie zvierat u egypťanov išlo tak ďaleko, že ľudia začali nariekať, keď zahynula napríklad mačka, ktorá žila dlho v dome. Alebo keď egypťan z diaľky uvidel ležať mŕtve zviera, nešiel k nemu blízko, pretože by sa mohlo povedať, že to zviera zabil a pretože za to bol stanovený krutý trest. Zachovala sa nám dokonca správa, že v čase, keď Egypt bol už pod panstvom Rimanov, uviedol jeden Riman zabitím mačky svoj život v nebezpečenstvo, pretože tým spôsobil medzi egypťanmi pobúrenie. Tento kult zvierat objavuje sa nám ako niečo neobyčajne záhadného v celej súvislosti egyptského myslenia a cítenia.

Čo sa vyžíva v ľudských činoch aj vo všetkých všedných činnostiach života, čo sa vyžíva v zariadeniach, ku ktorým bolo treba matematických vied, ako geometria - ktoré sa Pytagoras naučil od egypťanov - ako umenie vymeriavať pole, pôvod toho všetkého odvodzovali starí egypťania od múdrosti Hermovej, ktorý vo všetkých pozemských priestorových pomeroch videl spodobenie nebeských pomerov, vyjadrené hviezdnym písmom na nebi. A hviezdne písmo zniesol Hermes do matematiky a geometrie. On naučil egypťanov nachádzať vo hviezdach niečo, čo sa deje na Zemi. Vieme, že celý egyptský život súvisel s povodňami Nílu, s tým, čo Níl zniesol z horských oblastí ležiacich na juh od Egypta. Ale z toho je tiež možné poznať, ako bolo treba napred vedieť, kedy najskôr môžu nastať tieto záplavy Nílu, kedy sa môžu správne pretvárať najprirodzenejšie pomery počas roka. Egypťania merali čas tiež podľa hviezdneho písma na nebi. Keď sa ukázal Sírius v znamení Raka - hviezda v súhvezdí Psa - tu vedeli, že Slnko čoskoro vstúpi do toho znamenia, z ktorého zostupujúce slnečné lúče vykúzlia to, čo na zemskej pôde prináša Níl svojími zátopami. Tak vedeli, že Sírius je bdelý strážca, že ohlasuje to, čo je treba očakávať.

To bola časť ich hviezdnych svetových hodín. A aby mohli správne obrábať pôdu a ovládať to, čo bolo nutné pre vonkajší život, vzhliadali vďačne k hviezde v súhvezdí Psa. Pre takéto a podobné pomery hľadali egypťania radu v hviezdnom písme. A v Hermovi videli toho ducha, ktorý podľa dávnych podaní zaznamenal najstaršiu svetovú múdrosť a ktorý podľa toho, čo prijal z hviezdneho písma ako inšpiráciu, utvoril fyzické písmená, ktorý naučil ľudí roľníctvu, dal im geometriu a zememeračské umenie, krátko učil ich všetkému, čo ľudia potrebujú k fyzickému životu. Avšak všetok fyzický život nie je nič iné ako telo duchovného života. A z tohto zdroja bol Hermes inšpirovaný. Tak sa celá kultúra javila spojená s Hermom. Duša starého egypťana - ako vzhľadom k Osirisovi, vlastnému pôvodcovi síl, tak vzhľadom k Hermovi, strážcovi týchto síl, - preniknutá nielen poznaním, ktoré bolo obsiahnuté v múdrosti, tak i pocitom, ktorý bol v najhlbšom zmysle mravný a ktorý bol zahalený v najhlbšiu úctu a vďačnosť. Preto nám ukazujú staré podania, že všetka múdrosť Egypťanov (najmä v starých časoch, neskôr potom stále menej) bola preniknutá náboženským charakterom. V zmysle starých egypťanov i všetko ľudské poznanie bolo spojené so svätým pocitom. Všetka múdrosť bola vždy spojená so zbožnosťou, všetka veda s náboženstvom. To všetko sa v neskorších dobách nejavilo už v tak čistej podobe. Jednotlivé národy majú v postupe čias poslanie vytvoriť všeobecné duchovno v osobitných formách, ale jednotlivé kultúry, keď dosiahnu svojej výšky, idú v ústrety úpadku. A dokonca najviac z toho, čo sa zachovalo zo staroegyptskej kultúry, pochádza už z doby úpadku.

Tak uctievanie zvierat môže na nás pôsobiť nezmyselne. Lenže egypťania vraveli: Tej dobe, keď pôsobila múdrosť (nie dobe, kedy ju prijali), predchádzala doba iná, keď všetky bytosti, nielen človek, zostúpili z božských duchovných výšin. Ak chceme spoznať to najvnútornejšie v človeku, nesmieme pozerať na jeho vonkajšiu podobu, ale musíme vniknúť do jeho vnútra. To, čo stretávame vo vonkajšom svete, aú akoby strnulé stupne prazjavení. Na ceste k človeku vidíme akoby skryštalizované, až k človeku nedospejúce božské sily, vyliate do vonkajších foriem, rozptýlené v jednotlivých zvieracích podobách. Tak si asi môžeme predstaviť pocity starého egypťana, keď hľadel vo zvieratách na strnulé formy prastarých božských síl, pretože starý egypťan pozeral naspäť do prastarých čias, keď všetko riadili z božských nadzmyslových síl, do dôb, kedy, ako sa domnieval, v bytostiach troch prírodných ríší ustrnuli božské sily, ktoré sa potom v ňom samom vyvinuli k ľudskosti.

Musíme vždy prihliadať k citu, k dojmu a onej nutnosti, ktorá nám ukazuje, že takáto múdrosť, aká vládla u starých egypťanov, bola napospol múdrosťou, ktorá duše mravne uchvacovala a nemohla ich nechať bez mravnosti. A zo spôsobu, ako bol božský svet stotožňovaný s nadzmyslovými silami, musel vzniknúť mravný pomer k svetu zvierat, ktorý sa až v čase egyptského úpadku prejavil podivne. Lebo ak pozeráme na neskoršiu egyptskú kultúru, ukazuje sa práve, že u východiska nestojí niečo nedokonalého, ale že u východiska egyptskej kultúry stojí duchovné zjavenie, vrchol kultúry. Primitívne, jednoduché stavy, ktoré ľudia dnes radi pokladajú za východisko kultúr, nesmieme pripisovať stavom prapôvodným, ale naopak dobám úpadku, kedy veľký duchovný statok už poklesol, upadol. Keď nachádzame niekde kultúry barbarstva, nie sú to prakultúry, ale kultúry úpadkové, ktoré poklesli z duchovnej výšky. To je však zase niečo, čo môže vzbudiť pohoršenie vedy, ktorá by rada popisovala kultúry tak, ako keby vzišli z prapôvodných stavov, z najprimitívnejších stavov, aké ešte dnes vidíme u divochov. Ale v dnešných najprimitívnejších kultúrach máme kultúry úpadkové. Na počiatku ľudstva vidíme kultúry, ktoré sú inšpirované priamo z duchovného sveta vedúcimi duchovnými bytosťami, stojacimi za vonkajšími dejinami. To hovorí duchovná veda, na základe toho, čo môže vedieť.