Človek

Vznik logiky
Grécky chrám
Gotický chrám
Pýthie
Julián Apostata - Tycho Brahe
Čo ťahalo dušu Alexandra Veľkého k výbojom?
Prečo zanikla Rímska ríša?

Julián Apostata - Tycho Brahe

Všetka v dávnoveku prežívaná spiritualita sa vnorila do duší a sŕdc Grékov a uplatňovala sa v ich živote. Preto je možné chápať, že mohli existovať ľudia, ktorí si pri nástupe kresťanstva, zvlášť vzhľadom k tomu, čo sa z kresťanského impulzu stalo v prvých storočiach, nedokázali tejto udalosti ceniť toľko ako dávneho dedičstva minulých tisícročí, ktoré s ohromujúcou veľkosťou, s ohromujúcou duchovnosťou vstúpilo do gréckej kultúry. A bola tu jedna zvlášť príznačná osobnosť, ktorá takpovediac vo vlastnej hrudi prežívala tento boj starého s novým. Touto osobnosťou grécko - latinskej doby 4. st. bol Julián Apostata. Sledovať život rímskeho cisára Juliána je veľmi zaujímavé. Narodený ako synovec ctižiadostivého a pomstychtivého cisára Konštantína bol Juliánus už ako dieťa predurčený k tomu, aby ho jeho brat zabil. Nechali ho nažive len preto, že sa domnievali, že by jeho zabitím predsa len vzbudili príliš veľkú pozornosť, a pretože dúfali, že dokážu neskôr prekaziť to, čím by im mohol škodiť. Juliánus potom na všelijakých dobrodružných cestách musel prejsť určitým vzdelávaním. Prísne sa dbalo na to, aby do svojej duše poňal kresťanský vývoj, ktorým vtedy Rím, rímske cisárstvo prešlo. Bola to však pestrá zmes toho, čo sa postupne sformovalo v podobe katolíckej cirkvi, a toho, čo žilo v podobe ariánstva, ani s jedným si to takpovediac nechceli rozhádzať. A tak tu bol vtedy potieraný starý helenistický-pohanský ideál, akýmkoľvek spôsobom boli potieraní starí bohovia a staré mystériá. Všetky prostriedky boli vynaložené na to, aby z Juliána, u ktorého bola predsa len nádej, že raz zasadne na cisársky trón, urobili dobrého kresťana.

Nikdy táto duša nedokázala kresťanstvu skutočne do hĺbky porozumieť. Všade, kam dieťa priviedli a kde sa ešte nachádzali pozostatky nielen dávneho pohanstva, ale aj dávnej spirituality, tento chlapec veľmi pookrial. Nasával všetko, čo v kultúre štvrtého obdobia žilo z pradávnych svätých tradícií a inštitúcií. A tak sa stalo, že sa na najrôznejších dobrodružných cestách, na ktoré ho vyháňalo prenasledovanie strýkom, cisárom, predsa sa len ocitol v blízkosti učiteľov takzvanej novoplatónskej školy a bol prijatý za žiaka Alexandrijcov, ktorí boli nositeľmi dávnych, z Alexandrie pochádzajúcich tradícií. Tu sa ešte len Juliánovmu srdcu dostalo toho, k čomu pociťoval tak hlbokú náklonnosť. A potom spoznával, čo z týchto pokladov dávnej múdrosti ešte existovalo v samotnom Grécku. A so všetkým, čo mu Grécko dalo, čo mu v podobe múdrosti dal starý svet, musel Juliánus spojiť živý cit pre reč hviezdnej oblohy, pre tajomstvo, ktoré k nám v písme hviezdnej oblohy prehovára z vesmírneho priestoru. A potom pre neho nastal čas, kedy bol jedným z posledných hierofantov zasvätený do eleusinských mystérií. A v Juliánovi máme pred sebou podivuhodné predstavenie, kedy na trón rímskych cisárov usadne inšpirovaný zasvätenec dávnych mystérií, ktorý si celkom osvojil to, čo človek môže získať, ak sa stane spirituálny život pôsobením mystérií skutočnosťou. A akokoľvek sa do spisu proti kresťanom, ktorý sa od Juliána zachoval, dostali isté nedorozumenia, napriek tomu vieme, aká veľkosť žila v Juliánovom svetovom názore, keď hovorí z veľkosti svojej iniciácie. Ako žiak mystérií, ktoré sa blížili k svojmu súmraku, sa Juliánus nedokázal tak celkom zžiť so svojou dobou, a uberal sa preto v ústrety martýria inšpirovaného človeka, ktorý už úplne nevie, ktoré tajomstvo musí byť uchované v tajnosti a ktoré smie byť oznámené. Na základe horlivosti a entuziazmu, ktoré Juliánus získal vďaka helenistickej výchove aj vďaka zasväteniu, na základe veľkolepých skúseností, ktoré mohol prežiť pod vedením svojho hierofanta, sa v ňom rozvinula vôla obnoviť to, v čom videl živé pôsobenie dávnej spirituality. A tak vidíme, ako sa pomocou mnohých opatrení snaží zaviesť znova starých bohov do kultúry, do ktorej vstúpilo kresťanstvo.

Juliánus zašiel vo vyslovovaní mysterijných tajomstiev aj vo svojom postoji ku kresťanstvu príliš ďaleko. Preto sa stalo, že ho v roku 363, keď musel podniknúť vojnové ťaženie proti Peržanom, dostihol osud. Ako bol osudom dostihnutý každý, kto nepovolaný vyslovil to, čo vyslovené byť nesmie, stalo sa to isté aj Juliánovi a možno historicky doložiť, že na tomto ťažení proti Peržanom padol rúk kresťana. Nielenže sa totiž táto zvesť veľmi skoro potom rozšírila a nikdy ju žiadny z významných kresťanských spisovateľov nevyvrátil a bolo by tiež nanajvýš nápadné, keby Peržania spôsobili smrť svojho úhlavného nepriateľa a touto smrťou sa nechválili, ale aj u nich sa ihneď potom objavuje názor, že Juliánus padol rukou kresťana. Taký bol osud jedného človeka zo 4. st., človeka osobného, ​​ktorého vesmírna karma spočívala v podstate v tom, aby dal v osobnom hneve, a v osobnom entuziazme priechod dedičstvu, ktoré prijal. Taký bol základný zákon jeho života.

Je však zaujímavé sledovať na účely okultného štúdia dejín neskorší priebeh práve tohto života, práve tejto individuality. V 16. st., v r. 1546, prichádza na svet pozoruhodný človek, ktorý pochádza z jedného severoeurópskeho šľachtického rodu a ktorému bolo dané akosi do vienka všetko, čo ho mohlo doviesť k vysokým poctám v zmysle vtedajšieho tradičného života, prichádza na svet dokonca v bohatej rodine. Keďže sa mal v rámci rodinnej tradície stať človekom vo vynikajúcom štátnickom alebo inom vysokom postavení, bol určený pre právnické povolanie a spolu s domácim učiteľom poslaný na univerzitu v Lipsku, aby vyštudoval právnu vedu. Domáci učiteľ chlapca - lebo bol doteraz chlapcom, keď mal študovať právo - učil, kým bol deň. Akonáhle však zaspal, chlapec sa vykradol z postele a pomocou veľmi jednoduchých nástrojov, ktoré si sám zostrojil, pozoroval v noci hviezdy. Veľmi skoro potom o tajomstvách hviezdnej oblohy vedel nielen viac ako učitelia, ale dokonca viac, než vtedy stálo vo všetkých knihách. Veľmi skoro si totiž napríklad všimol určitého postavenia Saturnu a Jupitera v súhvezdí Leva, pozrel sa do kníh a zistil, že je v nich zakreslené nesprávne. Vtedy sa v ňom prebudila túžba spoznať čo najpodrobnejšie predovšetkým toto hviezdne písmo a čo najpresnejšie zaznamenať dráhu hviezd. A tento človek si napodiv veľmi skoro a cez všetok odpor rodiny vymohol dovolenie, aby sa stal prírodovedcom a astronómom a nepremárnil život nad právnickými knihami a poučkami. A pretože dokázal zohnať významné prostriedky, získal možnosť založiť si celý ústav.

Tento ústav bol zvláštne zariadený, v hornom poschodí sa nachádzali nástroje určené na pozorovanie tajomstiev hviezdného neba, v pivnici potom aparáty na zmiešavanie látok a hmôt. A tu pracoval, keď svoj čas delil medzi pozorovanie v horných poschodiach a medzi varenie, miešanie a váženie dole v pivniciach. Tu tento duch pracoval, aby ukázal, ako sa zákony, vpísané vo hviezdach, zákony planét a stálic, makrokozmické zákony, mikrokozmické opakujú v matematických počtoch, ktoré sú základom zmiešavania látok. A to, čo nachádzal ako žijúci vzťah medzi nebeskými a pozemskými javmi, aplikoval v obore farmakológie a snažil sa zhotoviť liečivá, ktoré pôsobili toľko hnevu okolo neho najmä preto, že ich dával zadarmo tým, ktorým hodlal pomôcť. Vtedajší lekári, ktorí chceli inkasovať vysoké ceny, na neho totiž mali zlosť. Našťastie sa tento muž vďaka istej udalosti tešil priazni dánskeho kráľa Frederika II. A kým sa mohol tešiť jeho priazni, darilo sa mu a on mohol vykonať niečo vskutku nesmierneho vzhľadom na poznanie spirituálneho pôsobenia vesmírnych zákonov. Ohromil svet vecami, ktoré by sa však dnes už s takou vierou nestretli. Lebo keď bol raz v Rostocku, prorokoval na základe hviezdnych konštelácií smrť sultána Sulejmana, ktorá potom nastala s odchýlkou ​​niekoľkých málo dní, vďaka tejto správe sa meno Tycho Brahe stalo v Európe populárnym.

O Tychu Brahe, ktorého život patrí vlastne k veľmi nedávnej minulosti, vie dnešný svet sotva viac, než, že bol trochu naivný a ešte úplne nezastával materialistické stanovisko našej doby. Zapísal síce do hviezdnej mapy veľa nových hviezd, urobil vtedy tiež epochálny objav hviezdy, ktorá zažiari a zase zmizne, a túto hviezdu opísal ako nova Stella, ale tieto veci sa väčšinou zamlčujú. Svet vlastne nevie nič iné, než, že bol ešte tak hlúpy, že si vymyslel vesmírnu sústavu, v ktorej Zem stojí a Slnko s planétami obieha okolo nej. Že máme čo robiť s významnou osobnosťou 16. st., s osobnosťou, ktorá vykonala nesmierne veľa - dodnes použiteľného - pre astronómiu, že v tom, čo priniesla, spočíva obrovské množstvo hlbokej múdrosti, o tom sa zvyčajne nepíše, jednoducho preto, že Tycho Brahe videl pri zostavovaní presnej [vesmírnej] sústavy vďaka svojim hlbokým vedomostiam ťažkosti, ktoré Koperník nevidel. Koperníkovou vesmírnou sústavou ešte nebolo povedané posledné slovo. Spor medzi oboma sústavami bude ešte zamestnávať neskoršie ľudstvo.

Až za vlády nástupcu jemu nakloneného kráľa sa protivníkom Tycha Braha, ktorí sa vynárali zo všetkých strán - vtedajším lekárom, profesorom kodanskej univerzity - podarilo poštvať tohto nástupcu jeho priaznivca proti nemu. A tak bol Tycho Brahe vyhnaný zo svojej vlasti a musel zase presídliť na juh. V Augsburgu postavil svoj prvý veľký planiglób a pozlátený glóbus, na ktorý zakaždým zakresloval nové hviezdy, ktoré objavil a ktorých bolo nakoniec tisíc. Vo vyhnanstve v Prahe potom tento muž našiel smrť.

Ak nebudeme brať bežné učebnice, ale pôjdeme k prameňom a budeme študovať treba Keplerove spisy, môžeme ešte dnes vidieť, že Kepler dospel k svojím zákonom práve vďaka tomu, že pred ním na základe veľmi starostlivých astronomických pozorovaní vykonal náležitú prácu Tycho Brahe. Bola to osobnosť, ktorá opäť, avšak vo veľkom štýle, niesla signatúru toho, čo tu v podobe veľkej a významnej múdrosti bolo pred jeho dobou, osobnosť, ktorá sa ešte nedokázala začleniť do toho, čo sa vzápätí potom stalo v materialistickom svetonázore populárnym.

A keď teraz tieto dva osobné osudy postavíte vedľa seba, zamyslite sa, ako nesmierne je poučné, ak vieme z kroniky Akaša, že individualita Juliána Apostatu sa znovu objavuje v Tycho Brahe, je reinkarnáciou Juliána Odpadlíka. Ako podivuhodne a paradoxne pôsobí zákon reinkarnácie, ak sa karmické súvislosti jednotlivých ľudí modifikujú karmou svetových dejín, ak sa vesmírne mocnosti samotné chopia individuality, aby ju použili ako nástroj.