Človek

Vznik logiky
Grécky chrám
Gotický chrám
Pýthie
Čo ťahalo dušu Alexandra Veľkého k výbojom?

Grécky chrám

Štvrtá epocha v poradí je tá, kedy sa človek vteľuje bezo zvyšku do hmoty, čo uchopil vo vlastnom duchu. Neexistuje vlastne žiadna významnejšia, dokonalejšia architektúra než grécka, ktorá je najčistejším výrazom vnútornej zákonitosti priestoru. Stĺp bol mienený celo ako nosič, a to, čo na ňom spočíva, bolo pociťované tak, že to musí byť nesené a že to pritom vykonáva tlak. Suverénna, emancipovaná priestorová myšlienka je tu u gréckeho chrámu dovedená k dokonalosti až do posledných dôsledkov. Málokto neskôr pociťoval priestorovú myšlienku ešte tak ako vtedy. Boli však aj neskôr ešte ľudia, ktorí boli schopní priestorovú myšlienku cítiť, ale cítili ju maliarsky.

Skúste niekedy skúmať priestor v Sixtínskej kaplnke, postavte sa k zadnej stene, kde je veľký obraz Súdu, a pozrite sa nahor: uvidíte, že zadná stena ide šikmo do výšky. Ide preto šikmo do výšky, pretože ten, kto ju vykonal, mal cit pre priestor a neuvažoval tak abstraktne ako iní ľudia. Preto tá stena stojí tak nádherne v šikmom uhle. To znamená necítiť už priestor gréckym spôsobom. Existuje umelecký zmysel, ktorý dokáže vycítiť tajné miery, skryté v priestore. Cítiť architektonicky neznamená: pre oko, ale niečo iné. Človek si dnes ľahko myslí, že napravo je to isté ako naľavo, hore to isté ako dole a vpredu to isté ako vzadu. Keby len človek raz zvážil toto: Máte obrazy, na nich vidíte sa vznášať tri, štyri alebo päť anjelov. Tí môžu byť namaľovaní tak, že si človek môže právom myslieť, že každým okamihom spadnú. Môže ich ale tiež namaľovať niekto, kto má vyvinutý skutočný zmysel pre priestor, a ten vám už nedá možnosť, aby ste si to mysleli, nemôžu vôbec spadnúť, pretože sa vzájomne nesú. V tom prípade máte pred sebou dynamické pomery priestoru v maliarskom vyjadrení.

Grék ich mal pred sebou architektonicky, necítil vodorovnú líniu iba ako líniu, ale cítil ju ako silu, ktorá tlačí, a necítil stĺp len ako palicu, ale cítil ho ako silu, ktorú nesie. Toto cítiace prežívanie línií v priestore, to znamená cítiť energického ducha, ako geometrizuje. To je to, čo mal na mysli Platón, keď použil slová: "Boh ustavične geometrizuje." Tieto línie v priestore sú niečo skutočné, ​​podľa nich staval Grék svoj chrám.

Grécky chrám je z nutnosti svojej podoby príbytok boží. Je to niečo iné než dnešný kostol. Dnešný kostol je priestor pre kázanie. Vnútri gréckeho chrámu prebýval sám boh. Ľudia sa tam objavovali len náhodou, keď chceli byť u svojho boha. Kto rozumie tvarom gréckeho chrámu, bude cítiť ich tajuplnú súvislosť s bohom, ktorý v ňom prebýval. V stĺporadí a v tom, čo je nad ním, nebude vidieť niečo, čo si vybájil človek svojou fantáziou, ale niečo, čo by tak bol urobil sám boh, keby si bol chcel vytvoriť príbytok. Bol to najvyšší vrchol v prestupovaní hmoty duchom.