Čo ťahalo dušu Alexandra Veľkého k výbojom?

Dnešné ľudstvo je založené na individuálnej osobnosti jednotlivca. Orientálna osobnosť, orientálne ľudstvo nebolo založené na individuálnej osobnosti jednotlivca. Jednotlivec sa cítil článkom božského diania. Bohovia mali svoje úmysly s vývojom Zeme. Bohovia niečo chceli a preto sa to dole na Zemi stalo. Vo vôli ľudí žili bohovia svojimi inšpiráciami. Bohovia chceli a ľudia konali. A mystériá v dávnych dobách boli určené práve na to, aby uvádzali túto vôľu bohov a ľudské konanie do správnych koľají.

Až v Efeze sa to zmenilo. Žiaci tu síce boli odkázaní na svoju vlastnú zrelosť, nie však na beh ročných období. Tu prvýkrát vystúpila prvá stopa osobnosti. Tu dostali tiež Aristoteles a Alexander Veľký v predchádzajúcich inkarnáciách podnet k utváraniu osobnosti (deň požiaru v Efeze je dňom narodenia Alexandra Veľkého). S Alexandrovou dušou bolo zvlášť spojené to, čo žilo z mysterijnej múdrosti v Efeze. V deň, keď sa Alexander narodil, hodil Herostrates pochodeň do svätyne v Efeze, takže Dianin chrám bol vypálený zločineckou rukou. S Efezom bolo akoby vymazané to, čo bolo v Oriente reálnym zjavením božskej duchovnosti. Ostatné mystériá boli vlastne len úpadkovými mystériami, kde sa uchovávali tradície, hoci niekedy tiež veľmi živé tradície, ktoré však vo zvlášť nadaných povahách vyvolávali jasnovidné sily. Ale veľkoleposť, gigantický ráz dávnej doby tu už nebol. S Efezom bolo vymazané to, čo sa z Ázie uchovalo ako žijúce.

Teraz oceníme rozhodnutie v duši Alexandra Veľkého, že Orientu, ktorý stratil, čo kedysi mal, sa to musí priniesť aspoň v tej forme, v akej sa to uchovalo v Grécku, v tieňovom obraze. Tým vznikla myšlienka Alexandra Veľkého preniknúť tak ďaleko do Ázie, ako sa len mohlo, aby sa Orientu v tieňovom obraze zase prinieslo to, čo stratil. A vidíme, že sa týmto ťažením Alexandra Veľkého neuskutočňuje vonkajší kultúrny výboj, nie je pokusom priniesť helénstvo Orientálcom nejakým vonkajším spôsobom, Alexander Veľký všade prijíma nielen mravy krajiny, ale všade dokáže myslieť zo srdca, z myslí ľudí. Keď príde do Egypta, do Memfidy, pozerajú na neho ako na osloboditeľa od duchovného otroctva, ktoré dovtedy vládlo. Perzskú ríšu prenikne kultúrou, civilizáciou, akej Peržania nikdy neboli schopní. Prenikne až do Indie. Zamýšľa dosiahnuť vyrovnanie, harmóniu medzi helénskou a orientálnou civilizáciou.

Najvýznamnejšie pre ďalšiu dobu je akadémia, ktorú založil v Alexandrii, v severnom Egypte. Ale najdôležitejšie je, že všade v Ázii zakladá veľké i malé akadémie, v ktorých sa potom v nasledujúcej dobe študujú Aristotelova diela a tiež aristotelovské tradície. A to pôsobilo ďalej v Prednej Ázii po celé stáročia, pôsobilo to ďalej tak, že akoby v slabom spodobnení sa stále opakovalo to, čo Alexander podnietil. Alexander mocným rozmachom zasadil prírodné poznanie až do Indie, do Ázie - pre svoju skorú smrť však nemohol prísť ešte do Arábie, čo bol jeho hlavný cieľ. Všade vštepoval to, čo prijal od Aristotela ako poznanie o duchu v prírode. A toto vedenie všade staval tak, aby sa mohlo stať plodným a aby ho ľudia, ktorí ho mali prijať, cítili ako niečo vlastného, nie ako cudzie helénstvo prijaté z rozkazu. Mnoho učencov neskoršej doby sa z Grécka presťahovalo zase tam (zvlášť do jednej akadémie - okrem Edessy - do akadémie v Gondišapure), kam po stáročia neustále prichádzali ďalší učenci z Grécka.

Pretože Efez fyzicky zanikol v dobe Alexandrovho narodenia, chcel Alexander založiť Efez duchovný, ktorý mal vyžarovať svoje slnečné lúče na Západ. Akonáhle však tento neskorý Efezský kvet vykvitol, presadil sa na Západe Rím, ktorý je celkom iným svetom, ktorý už nemá čo robiť s gréckymi tieňovými obrazmi, ale zanecháva v ľudskej bytosti len spomienky na tieto dávne doby. Preto najdôležitejším zásahom, ktorý možno v dejinách študovať, je Alexandrov čin, ktorým má byť po požiari v Efeze založený Efez duchovný, ktorý potom na Západe ustupuje do ústrania až nástupom kresťanstva.