Pomery v Lemúrii na rovníku

Tu bol vplyv Slnka a Mesiaca zvonku neustále čulejší a čulejší. Vzduch bol preniknutý, prehriaty slnečnými lúčmi. Všetky tie javy, ku ktorým dochádzalo vo vzdušnej oblasti, boli závislé na Slnku a Mesiaci, a výsledok toho bol, že v týchto krajinách práve v starej Lemúrii zostupovali ľudia najhlbšie do svojich fyzických tiel, že tu éterické telá najhlbšie prenikli fyzické telá. Dnešný človek so zmyslovými očami by bral tieto bytosti ako najviac vyvinuté fyzické ľudské postavy, zatiaľ čo by severné národy považoval za málo vyvinuté. Vyplýval ešte iný rozdiel, ktorý je obzvlášť dôležitý. Tam, kde Slnko malo najmenší vplyv, vyvinuli sa ľudia tak, že po rozsiahlych územiach v podstate jeden vyzeral ako druhý. Od tých bytostí, ktoré tu nezostúpili a ešte boli éterické, od tých patrila jedna éterická bytosť k mnohým dole. Hore to boli skupinové duše, zatiaľ čo duše okolo rovníku boli oveľa viac individualizované, každá jednotlivá duša bola oveľa viac vo svojom tele.

Takže v mysliteľné najvyššom stupni boli obyvatelia krajín okolo severného pólu v lemurskej dobe v znamení skupinovej duševnosti. Veľký počet ľudí vzhliadal k svojej skupinovej duši. A ak tieto skupinové duše budeme považovať za duše, tak boli oveľa vyššie vyvinuté ako duše, ktoré v lemurskej dobe v rovníkových krajinách vstúpili do fyzických tiel. Môžeme teda povedať: Okolo severného pólu žilo obyvateľstvo, ktoré treba hľadať vlastne v akomsi raji, vo vzdušných oblastiach, obyvateľstvo, ktoré ešte nezostúpilo až na Zem. V antroposofii vieme, že vyššie bytosti, ktoré kedysi boli učiteľmi ľudstva, zostúpili z chladnej severskej krajiny! Sú to skupinové duše okolo severného pólu. Ak sa chceli stať učiteľmi tých, ktorí mali nižšie duše, museli aj oni viac zostúpiť a vo svojom éterickom tele sa stretnúť s jasnozrivou schopnosťou lemurskej doby alebo museli, obetujúc sa, prijať fyzickú ľudskú postavu lemurského obyvateľstva.

Keby sme boli v lemurskej dobe podnikli cestu od rovníka k severnému pólu, tak by sme našli preduchovnenie zemského obyvateľstva. Môžeme v tejto dobe rozlišovať medzi dvojitým obyvateľstvom: jedným, ktoré zostalo ešte duchovným, ktorému sa zdala v podstate jeho zemská telesnosť prídavkom k jeho duchovnej podstate, a druhým obyvateľstvom už prepadnutým do fyzična. Čo by sa stalo, keby nenastala žiadna zmena v zemskom vývoji? Potom by boli vôbec nemohli najlepšie duše polárnych krajín vstúpiť do fyzickej telesnosti. A na druhej strane by obyvateľstvo okolo rovníka prepadlo skaze. Pretože zostúpilo príliš skoro do fyzickej telesnosti, prepadlo práve do nerestí a necností, ktoré viedli k zániku Lemúrie. A následok bol, že sa najlepšia časť obyvateľstva vysťahovala do krajín, ktoré ležali medzi rovníkom a severskými krajinami. V lemurských dobách totiž máme pre budúcnosť najistejšie články ľudstva v krajinách medzi rovníkom a severným pólom. Práve najlepšie sa vyvíjali ľudské telá, ktoré sa potom opäť mohli stať nositeľmi najlepších ľudských duší v krajinách starej Atlantídy, ktoré ležali, ako hovoríme dnes, v zóne miernej.

Z toho, čo nazývame lemurské obyvateľstvo Zeme, z nich nič nezostalo, žiadne zbytky. Substancia bola ešte tak mäkká, že nemôže byť reč o zbytkoch. U ich potomkov v Atlantíde išlo najmä o to, že pre zárodok ja, vedomie seba, tu bola vloha už zo starej lemurskej doby. Neustále viac a viac sa presadzoval, stále viac sa na Zemi vyvíjal. Keby ľudia neboli sčasti prešli do Atlantídy, nebolo by mohlo dôjsť k čulému vývoju ja. Lebo lemurské ľudstvo by postupne zaniklo, bolo by muselo prepadnúť všetkým vášňam a najlepšie duše severu by nemohli zostúpiť na Zem, pretože by nemohli nájsť žiadne vhodné telá. Nedokonalé telá z minulosti by neboli mohli poskytnúť možnosť vyvíjať silný sebavedomý pocit v telesnosti. Tým, že najlepšie části lemurského obyvateľstva sa vysťahovali do Atlantídy, utváralo sa ľudské telo do takej formy, že sa mohlo stať správnou mierou nositeľom sebavedomia.