Eurytmické (a)

pozostáva v tom, že rukami uchopíme tieto dva smery. To (a) teda nepozostáva v tom, že urobíme nejaký švih, ale budeme si predstavovať, že my sami sme ako ľudia utváraní, determinovaní z dvoch rôznych smerov vo vesmíre, stekajúcich sa v nás, a my siahneme rukami do týchto dvoch smerov. V tomto uchopujúcom rozšírení do týchto dvoch smerov záleží eurytmické (a) ako také. K samotnému (a) patrí len toto. Či už budeme držať ruky tak alebo onak, ale (a) bude záležať v tom, že ich vztiahneme do týchto dvoch smerov a upevníme svoj ​​svalový pocit tak, akoby sme mali vojsť do týchto dvoch smerov. Musíme to cítiť vo svaloch, a pokiaľ možno prejsť v pohybe hneď z predchádzajúcej hlásky do tohto natiahnutia rúk. Roztvárajúce sa ruky naznačujú široké otvorenie duše. U niektorých starých národov to bolo gesto modlitby. V modlitbe sa človek otvára, aby bol schopný do seba prijať existenciu vyššej reality. (A) je teda hláska vnútornej otvorenosti, oddanosti, odovzdania. V (a) sa otvárame svetu.

Samotné (a) bude teda v zásade záležať v tom, že si povieme: Ty, človeče pochádzaš z dvoch bodov vo vesmíre. Natiahneš ruky tak, aby si chytil tie dva smery. Tak uchopuješ to, z čoho pochádzaš. Cítiš, ako ti rukami prúdia tieto sily, ako sa zlievajú v tvojej hrudi. A tak dospejeme k tomu, že pocítime, že toto ľudské gesto v sebe obsahuje hlásku (a). Zážitok (a) v geste predpokladá, že vedome si uvedomíme natiahnuté svaly.

Keď vyslovíme (a), budeme ho pociťovať, pokiaľ pociťujeme zdravo, ako to, čo vychádza zvnútra, keď sa ocitneme v stave úžasu, údivu. U každej samohlásky budeme mať určitý citový zážitok.