Eurytmické dvojhlásky

zjavujú niečo, čo môžeme pociťovať podstatne viac ako niečo duchovného, než to, čo zjavujú jednotlivé hlásky, z ktorých sú tieto dvojhlásky zložené. Tak ako pri tónovej eurytmii vlastný duchovný obsah hudby nespočíva v intonovaných tónoch, ale v tom, čo leží medzi tónmi, čo nie je samo tónom (tónový obsah hudby je však daný v tónoch, skutočný hudobný obsah sa ale zjavuje medzi tónmi), tak podobne i všetko, čo v jazyku prekmitáva k duchu, nenájdeme tam, kde je ostro zdôraznená hláska, ale tam, kde jedna hláska prechádza do druhej, teda v tom, čo leží akosi medzi hláskami.

Preto si v eurytmii nebudeme môcť počínať duchaplne, ak sa sústredíme len na to, aby sme vypracovávali tvary jednotlivých hlások, ale treba previesť jeden tón do druhého. To teda, čo dáva vzísť jednej hláske z druhej, to predstavuje skutočný duchovný prvok v eurytmickom pohybe.

K tomu pristupuje ešte niečo iné. Slovo má v podstate už samo v sebe dvojakú povahu. Na jednej strane má snahu zahrnúť v sebe nejaké vonkajšie napodobenie, na druhej má ale tiež snahu začleniť to, čo vyjadruje, do celku svetového poriadku. V konfigurácii slov nie je zahrnutý iba ich jednotlivý význam, ale aj pomer určitého deja, určitej veci, ktoré sú označované určitými slovami, k súhrnu všetkého ostatného, ​​alebo aspoň k väčšiemu celku. K tomu všetkému musíme tiež prihliadať.