Stredovek a vnímanie aury

Ak sa vrátime do 14 - 15. storočia, nájdeme oproti súčasnosti ďaleko viac ľudí, ktorí majú povedomie nielen o fyzickom tele, ale vedia, že vo fyzickom tele žije niečo, čo dnes nazývame éterickým telom, ktorí na fyzickom tele vnímali niečo ako auru. Prirodzene to v stredoveku boli už len posledné útržky starého vnímania, ale človek sa prinajmenšom v 10. storočí ešte nepozeral človeku do očí len tak ako dnes, žeby pozoroval jeho fyzické oko. Keď sa pozeral do jeho fyzického oka , videl ešte čosi z aury, čosi z éterična. V určitom zmysle videl ešte úprimné alebo falošné oko, ale nielen vonkajším úsudkom, ale tým, že vnímal bezprostredne auru, ktorá sa leskla okolo oka. A tak to bolo aj s inými vecami.

Ale keď vnímal auru u človeka, vnímal ju v oveľa väčšej miere u zvieraťa a tiež u rastliny. Takže človek vedel určiť z akej rastliny je ktoré semienko podľa svetelnej aury, ktorá semienko obklopovala. A v prípade nerastov nájdeme v starších spisoch ešte tiež opisy, v ktorých sa nerasty určitým spôsobom rozlišovali podľa ich hodnoty vo svete. Keď sa starí pozreli na zlato, všetko to, čo hovorili o zlate, vyslovovali nie zo svojej fantázie, ale preto, že sa im zlato vskutku javilo inak ako napríklad striebro. Ak zlato dávali do súvislosti so slnečným svitom a striebro s mesačným svitom, zakladalo sa to na pozorovaní. Zakladalo sa to na tom, že ten, kto pozoroval, nevnímal nikdy nič iné než to, čo povedal: Zlato je čistý slnečný svit, len zhustený, striebro je mesačný svit a tak ďalej, rovnako ako vo vonkajšom svete ešte videl auru, čo sa človeku novšej doby už stratilo, pretože ľudstvo novšej doby má prejsť vývojom k slobode, ktorá môže byť daná iba tak, že človek môže hľadieť výlučne len na to, čo je dnes fyzicky predmetné.