Ďalšie témy

Povolanie a zárobok

To, čo nás obklopuje, čo môžeme vo svete uskutočňovať v povolaní a zárobku, nemôžeme prevádzať inak ako z radosti z práce. Uvedomme si, čo sa stane, keď robotníci môžu svoju prácu vykonávať s radosťou. Samotný kováč to mohol. Poznal prácu od jej počiatku až k hotovému výrobku. Práca nemôže vzísť zo zárobku. Skúsme sa obzrieť naspäť na jednoduchú prácu: Bola konaná v rytme, kladivo kováča tĺklo v rytme a pieseň sprevádzala rytmus. Impulzy, ktoré možno porovnávať s radosťou a láskou, boli tým, čo motivovalo k práci. Čím ďalej sa vraciame, tým viac zisťujeme, že zárobok a povolanie sú úplne odlišné veci. To, čo človek vykonáva ako prácu, koná z impulzu voči veci. Niečo iné je zaobstarať si zárobok. Príčinou našej modernej biedy je však skutočnosť, že sa zárobok a povolanie, mzda a práca spojili v jedno. Človek, ktorý spracováva dnešným spôsobom vo firme malý diel výrobku, nebude nikdy môcť pociťovať k nemu oddanosť, charakteristickú pre skoršieho remeselníka, to je nenávratne preč. Nikdy v budúcnosti v našich komplikovaných pomeroch nebude možné, aby prácu prenikla radostná pieseň. Tá pieseň, ktorá sa spája s výrobkom, tá doznela.

Položme si otázku: Existuje iný impulz, ktorý môže byť náhradou? Ľudstvo nedokázalo vytvoriť náhradu, ktorá by človeka opäť spojila s výrobkom. To sa ani nemôže opakovať. Ale môže sa urobiť niečo iné. Čo to môže nahradiť? Ako sa môžu radosť a láska stať opäť impulzami, ktoré sa stanú krídlami dennej práce? Ako môžu byť vytvorené? Možno namietnuť - pokús sa vytvoriť impulzy pre prácu, ktorá je špinavá a odporná! Takéto impulzy existujú. Len skúsme myslieť na to, čo robia matky, keď vykonávajú prácu z lásky k dieťaťu. Pomyslime na to, čoho je človek schopný, keď niečo robí z lásky k druhému človeku. Tu nie je žiadna láska k výrobku potrebná, potrebné je puto medzi človekom a človekom. Lásku k výrobku nemôžeme u ľudstva vrátiť, lebo tá bola viazaná na jednoduché pomery. To však, čo musí budúcnosť priniesť, to je veľké, všeobsahujúce porozumenie a láska človeka k človeku. Kým človek nebude schopný vykonávať prácu pre svojich blížnych z lásky, dovtedy nebude možné vytvoriť pravé impulzy pre budúci vývoj v zmysle spásy ľudstva.

Tak sme postavili ako impulz to, čo vie všetka duchovná veda od dávnoveku. Existuje totiž duchovný zákon, ktorý znie: V sociálnom živote je prospešné pre zdar ľudí len to, čo ľudia nekonajú pre seba, ale pre ľudstvo ako celok. Všetka práca sa musí zvrátiť v nezdar, keď ju ľudia vykonávajú pre seba. Je to zdanlivo tvrdá zásada, ale táto tvrdá zásada je výsledkom pravého poznania. To je to, čo má priniesť dnešnému ľudstvu duchovná veda: naučiť sa opäť takú vetu chápať. Na prácu, aj keď je akokoľvek hodnotená, nezáleží. Na práci záleží jedine v súvislosti s ľudstvom, keď táto práca je pre ostatných ľudí užitočná, je produktívnou prácou. Ujasnime si to jednoduchým príkladom: Na ostrove žijú dvaja ľudia. Jeden robí veci, ktoré jednému i druhému tíšia hlad, umožňujú bytie. Druhý tiež veľmi pracuje, zaoberá sa tým, že hádže kamene z jedného miesta na druhé, usilovne ich prehadzuje tam a späť. Je nesmierne usilovný, pracovitý, môže sa veľmi snažiť. Jeho práca však nemá žiadny význam, je úplne nepodstatná. Nezáleží na tom, že pracujeme, ale na tom, že konáme prácu, ktorá je druhému prospešná. Prehadzovanie kameňov je prospešnou prácou len vtedy, keď človeku, ktorý ju vykonáva, robí radosť. Ak je však nejakým systémom prinútený nechať sa za prácu odmeňovať, pak je táto práca pre spolužitie bezvýznamná. Musí byť v súvislosti, ktorá je riadená múdrosťou a štruktúrou. Kto vidí do súvislostí, ten vie, že najdôležitejšie práce sú tie, ktoré sú konané nezávisle na zárobku. Zárobok musí byť sám pre seba. Impulz práce nesmie spočívať v egoizme, ale musí vzniknúť z pohľadu na celok.

To, čo robí jeden človek, potrebuje druhý. Ak žiadajú ľudia to, čo konám svojou prácou, potom smie moja práca zodpovedať mojej schopnosti, smie byť menšia, ak mám menšie schopnosti, môže byť významná, ak mám vysoké schopnosti, ak však ľudia potrebujú moju prácu, potom je to impulz pre prácu, ktorý ma môže naladiť k radostnej piesni. Ak sa vieme vžiť do sŕdc ľudí, porozumieme, čo je ľudská bytosť, potom tiež pracujeme v spoločenstve a osvojujeme si sociálne myslenie. Niekto si povie: Hádzať kamene z miesta na miesto, to nerobí nikto. V našich pomeroch sa to deje neustále, len to ľudia nevidia! Predstavme si, že sme niekde sedeli a našli krásnu pohľadnicu, potom sme napísali dvadsať pohľadníc, bez toho aby sme oznamovali niečo zvláštne. Kto do toho nahliadne hlbšie, vidí nielen pohľadnice, vidí množstvo poštárov, ktorí musia chodiť po schodoch hore a dole. Koľko práce by sa ušetrilo, keby sa tieto pohľadnice nenapísali!

Tu však príde niekto celkom chytrý, ktorý povie: Pretože sa napíše toľko pohľadníc, dosiahne sa toho, že nestačí jeden pracovník. Je zamestnaný ďalší, a tento ďalší tým dostane obživu. Nikto si neuvedomí, že takto sa nevykoná žiadna produktívna práca. Je to práca, ktorou sa ničoho nedosiahne. Tým, že nejakého človeka prinútime k práci a dáme mu za to mzdu, tým pre ľudstvo nevytvára žiadny prospech. Každý človek musí byť privedený k tomu, aby vyvinul toto sociálne myslenie, a to je to, čo plynie z duchovno-vedeckej múdrosti ako duchovno-vedecké zmýšľanie, aby sa duša človeka otvorila, aby okolo seba videla veci, aby ich domyslela do konca, spoznala a študovala, takže to už neznamená, že sa musí obstarávať práca pre nezamestnaných. Nezáleží na tom dávať tomu alebo onomu prácu, ale na tom, aká práca je vykonávaná, práca, ktorá je potrebná pre celok. Keď na tú vec pozeráme týmto spôsobom, potom sa nám jasne ukáže, že to, čo sa v budúcnosti musí stať impulzom pre našu prácu, čo musí byť prijaté pre naše povolanie, musí byť pocit spolupatričnosti s ľudskými skupinami, plynúce zo skutočnej múdrosti, živý sociálny pocit. Nie abstraktná láska, nie taká láska, ktorá o láske iba hovorí a siaha len tak ďaleko, kam dosahuje jej nos, ale len láska presvietená poznaním môže privodiť zlepšenie pomerov ľudí.

Preto nemôže byť duchovná veda súborom dogiem, ideí. Idey sú tu kvôli duši. To, na čom záleží, sú živí ľudia. Čím viacej ludi bude touto múdrosťou uchopených a zapálených, tým viac bude pravej, reálnej lásky, tým viac to bude slúžiť pokroku, prospechu ľudí. Tak zistíme, že povolanie spočíva v oddanosti ľudstvu, a zárobok spočíva v starostlivosti o obživu človeka, že pokiaľ bude ľudstvo takto uvažovať, tým, že úplne myslí v tomto smere, bude spasené. Nemôže sa to zmeniť dogmami z dneška na zajtrajšok. Najlepším a najkrajším plodom duchovno-vedeckého svetového názoru sa stane to, keď nebude zvádzať ľudí k sentimentálnemu kázaniu o ľudskej láske a bratstve, ale privedie ich k tomu, aby sa pozerali na pravú a duchovnú skutočnosť s otvoreným a slobodným zmyslom. Tak našu sociálnu štruktúru má ovládať zásada, že naša práca nie je postavená do služby mzdy a zárobku, ale stane sa na zárobku nezávislou a môže sa tak vytvoriť niečo užitočné.

K najväčšej biede dochádza, keď ľudia nechcú konať nič iného než len pre svoje sebectvo. Až keď jednotlivec cíti, že to, čo môže robiť, musí položiť na oltár ľudstva, keď tento pocit a toto myslenie človekom preniká, tak to môže preniknúť v plnej miere aj ľudstvo. Pravda je, čo povedal Fichte: Všetka blaženosť spočíva v rozplynutí sa v pravej jednote, a všetka bieda a núdza spočíva v živote v odlúčenosti a rozlišovaní, pravej lásky sa totiž môže dosiahnuť, len ak duša nestvrdne v odlúčení, ale keď nájde pokoj a mier v pravom spoločenstve a v celkovom duchu.