Lukášov rodokmeň

Mohol by niekto považovať za čudné, že od Abraháma až po Krista sa vymenúva len 42 generácií, a mohol by si vypočítať, že počet rokov, ktorý berieme obyčajne za základ pre jednu generáciu, by od Krista až po Abraháma nevystačil. Kto by to povedal, musel by však zvážiť, že predtým - za čias patriarchov od Šalamúna a Davida hore - boli právom počítané dlhšie doby trvania jednej generácie ako neskôr. Keď sa chceme aspoň trochu vyrovnať s historickými údajmi, nesmieme počítať u troch generácií - napríklad Abraháma, Izáka a Jákoba - dnešný priemer troch generácií, ale musíme stanoviť pre tieto tri pokolenia asi 215 rokov. To potvrdzuje aj okultné bádanie. Skutočnosť, že pre tieto staré doby treba vymerať dlhšie trvanie generácie ako dnes, javí sa ešte zreteľnejšie u generácií od Abraháma až po Adama.

Pri postupnosti generácií od Abraháma nadol, môže byť každému jasné, že jednotlivé generácie trvali dlhšie, pretože patriarchom Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi sa vždy pripisuje vysoký vek už vtedy, keď dostali syna, ktorý bol ich dedičom. A keď počítame dnes obyčajne na jednu generáciu 33 rokov, počítali právom tí, ktorí písali Matúšovo evanjelium, pre jednu generáciu starých dôb sedemdesiatpäť až osemdesiat rokov, ba i viac. V starých časoch nebolo meno používané na jednotlivého človeka v jeho osobnom živote, ale na to, čo bolo udržiavané pohromade pamäťou, takže jedného mena bolo používané tak dlho, pokiaľ trvala spomienka. Tak nie je napr. Noe jednotlivec, ale meno Noe znamená, že si niektorý jednotlivý človek spomína na svoj vlastný život a potom ďalej, zrodením na život svojho otca, deda atď., tak ďaleko, pokiaľ siaha pamäť. Rovnakého mena bolo používané pre takúto postupnosť ľudí tak ďaleko, kam stačila niť pamäte a v tej dobe bola pamäť oveľa obsiahlejšia. Človek si spomínal nielen na osobné zážitky jednotlivého života, ale pamätal si i na to, čo zažil otec, starý otec atď. Bude sa vám teda ľahšie pozerať na oných 77 mien, ktoré vypočítava evanjelium Lukáša, ako na mená zahŕňajúce veľmi dlhé obdobie, až tam, kde sa ona bytosť, ktorú môžeme označiť za božskú duchovnú podstatu človeka, po prvýkrát vtelila vo fyzicky zmyslovom ľudskom tele.

V nátanskom Ježišovi malo byť zobrazené, čo nemá človek na základe pozemských pomerov, ale na základe pomerov nebeských. Tak nám popisuje Lukáš božskú duchovnú podstatu, ktorá prenikla astrálne telo a ja Lukášovho Ježiša. A Matúšovo evanjelium popisuje božskú duchovnú podstatu síl, ktorá pôsobila na jednej strane v Abrahámovi, aby vznikol vnútorný orgán na dosiahnutie vedomia o Jahve, - a na druhej strane je to rovnaká silová bytosť, ktorá pôsobila po 42 generácií vo fyzickom a éterickom tele, uzatvárajúca v ňom líniu dedičnosti onými 42 generáciami.