Lukášovo evanjelium

Lukáš odvodzuje pôvod Ježiša generáciami až od Adama, až od Boha. Ak chceme nájsť onen základ v astrálnom tele a ja nátanského Ježiša, musíme sa vmyslieť do takého stavu človeka, keď človek ešte nebol zapojený do fyzicky zmyslovej pozemskej inkarnácie, keď ešte nezostúpil na Zem z božského duchovného bytia, kedy môžeme označiť človeka za bytosť patriacu k božskému svetu, za božskú bytosť. Evanjelium Lukáša sleduje svojho Ježiša až do oných čias, keď človek bol ešte božskej prirodzenosti a kedy tiež ešte nepôsobilo na ľudí to, čo nazývame luciferským vplyvom. V takom stave existoval človek prirodzeným spôsobom pred vstupom do pozemského vteľovania, ako sa stal pozemským Adamom. "Adam" znamená zemského človeka, ktorý už nie je božsky duchovný, ale sa odel pozemskými živlami.

Lukášovo evanjelium bolo vždy prameňom duševného povznesenia pre najširšie kresťanské vrstvy, ktoré sa odovzdávali sféram kresťanského cítenia s prostým, čistým srdcom. Tým, ktorí boli obtiažení utrpením a bolesťami, bolo zdrojom vnútornej útechy. Obracali sa k nemu tí, ktorí sa chceli nechať preniknúť kresťanskou láskou, lebo práve u Lukáša je viac ako v iných evanjeliach zdôrazňovaná láska. Mohlo sa z neho vzdelávať aj najdetinskejšie srdce. Je akoby ponorené do princípu lásky, súcitu.