Kázanie na hore

V starých dobách ľudia vnímali duchovný svet. Teraz však schudli v duchu, sú žobrákmi o ducha, tí, ktorí nemôžu nazerať do duchovného sveta. Díky Kristovi však môžeme v sebe prežívať Ducha a byť blažení a blahoslavení i tí, ktorá stratili starú jasnozrivosť a tým i bohatstvo duchovného sveta. Preto mohli byť vyslovené veľké slová: "Blahoslavení sú odteraz nielen tí, ktorí sú bohatí v duchu starou jasnozrivosťou, ale aj tí, ktorí sú chudobní v Duchu, alebo žobrajúcich o Ducha, pretože do ich ja steká (keď im Kristus otvoril cestu ) to, čo môžeme nazývať ríšami nebies!" V starých časoch bolo fyzické telo človeka také, že dovoľovalo čiastočné vystúpenie duše aj za obyčajného stavu, takže sa človek stával vysunutím zo svojho fyzického tela jasnozrivým, teda bohatým v Duchu. So zhustením fyzického tela, ktoré sa nedá však preukázať anatomicky, nastalo, že sa človek nemohol už stať boháčom v ríši nebies. Človek sa stal chuďasom, žobrákom o ducha, ale môže prežívať v sebe skrze to, čo priniesol Kristus, ríše nebies. Výrokom: "Blahoslavení sú tí, ktorí žobrajú o ducha, pretože nájdu v sebe ríše nebies, je vyslovená nová pravda pre telo fyzické."

Pre telo éterické ju možno vysloviť takto: V tele éterickom existuje princíp bolesti. Žijúca bytosť môže trpieť poruchou svojho tela éterického, ak má ešte telo astrálne. Avšak sídlo bolesti sa musí hľadať v tele éterickom. Keď chceli to, čo vytekalo skôr z duchovného sveta v liečivých silách, čo má význam pre telo éterické, vyjadriť v novej pravde, museli povedať: "Trpiaci ľudia nemôžu byť teraz oblažovaní len tým, že sa vžijú do duchovného sveta a dajú na seba pôsobiť v jasnozrivom stave jeho vplyvy. Keď naplnia sa však novou pravdou, žijúc podľa Krista, pocítia v sebe útechu pre všetky utrpenia!"

A čo muselo byť povedané vzhľadom na telo astrálne? Keď chcel človek skôr potláčať, vášne a sebeckosť astrálneho tela, vzhliadal k vyšším oblastiam a žiadal o silu z ríše nebies. Tu sa s ním diali úkony, ktorými boli škodlivé pudy jeho tela astrálneho umŕtvované. Ale teraz prišla doba, keď mal človek Kristovým činom vo svojom ja sám nadobudnúť moc, aby krotil vášne svojho astrálneho tela. Preto nová pravda o tele astrálnom znie nasledovne: "Blahoslavení sú tí, ktorí sú tichí skrze samých." Teraz, keď zostúpil na Zem Kristus, keď ja mohlo byť preniknuté Kristovou silou, môže človek ovládať svoje astrálne telo a vyhnať luciferské vplyvy. Preto mohlo byť povedané: "Kto krotí svoje astrálne telo, kto nadobúda toľko sily, že sa nemôže rozhnevať, bez toho aby o tom vedelo jeho ja, kto je tak láskavý a silný vo svojom vnútri, že drží astrálne telo na uzde, ten naplní zákon zemského vývoja!"

Keď postúpime k duši cítiacej, môžeme povedať: "Ak chce človek už postupne v sebe prežívať Krista, musí sa stať takým, aby cítil vo svojej duši cítiacej také nutkanie, aké pociťuje nevedome vo svojom tele inak, keď má hlad alebo smäd. Človek musí smädiť po zduševnení, ako hladné a smädné telo po potrave a nápojoch. Čo môže človek docieliť tým, že v ňom prebýva sila Kristova, to je to, čo označovali kedysi smädom po spravodlivosti.A keď sa naplní vo svojej duši cítiacej silou Kristovou, dosiahnuť to, že nájde sám v sebe možnosť, aby ukojil svoj smäd po spravodlivosti.

Piaty výrok o blahoslavenstvách sa vzťahuje na dušu rozumovú. V nižších článkoch vstupuje človek do vzťahu k božským bytostiam, ktoré pôsobia do nižších - do tela fyzického, éterického, astrálneho a tiež do duše cítiacej. A cnosti atď, ktoré tam človek vyvíja, sa zasa vracajú k týmto božským bytostiam. Čo však vyvíja duša rozumová, to sa musí stať, keď sa vyvíjajú vlastnosti Kristove, predovšetkým ľudskou vlastnosťou. Keď sa začína uvedomovať v duši rozumovej, stáva sa čoraz menej závislým na božských duchovných silách svojho okolia. Tu je teda niečo, čo sa vzťahuje na samého človeka. Preto môže človek - keď prijíma do seba silu Kristovu - vyvíjať v rozumovej duši ony cnosti, ktoré idú od rovnakého k rovnakému, nie súc vyprosované z neba za odmenu, ale ktoré sa opäť vracajú k rovnakej bytosti, akou je človek. Musíme teda takmer cítiť, že zo cností duše rozumovej preráža niečo, čo nám vracia zasa niečo rovnakého. Piaty výrok o blahoslavenstvách nám túto vlastnosť ukazuje. "Blahoslavení sú milosrdní, pretože môžu dôjsť milosrdenstva!" Čo prúdi von, prúdi zasa späť. Vieme, že práve v čase, keď sa objavil Kristus, začala sa prejavovať duše rozumová.

Teraz dochadzame k ďalšiemu výroku, ktorý sa týka duše vedomej, čohosi v človeku, kde ja sa už naplno prejavuje a kde je človek svojím novým spôsobom opäť na vzostupe.Teraz sme v čase, keď sa má uplatniť duša vedomá a kedy človek opäť vystúpi do duchovného sveta. Zatiaľ čo si človek seba najprv uvedomuje a svoje sebavedomie rozpaľuje v duši rozumovej, vyvíja v duši vedomej plne svoje ja, ktoré teraz zasa stúpa do duchovného sveta. Človek, ktorý prijíma do seba silu Kristovu a vlieva do duše vedomej svoje ja, aby ich tam ešte len čisto prežíval, dospeje na tejto ceste k svojmu Bohu. Tým, že prežíva vo svojom ja Krista a prijíma ho až do duše vedomej, príde tam k svojmu Bohu. Výrazom ja vo fyzickom tele je krv, ktorá má svoj stred v srdci. Preto je v šiestom výroku vecne vyjadrené, že vlastnosť, ktorú jástvo prepožičiava krvi a srdcu, môže sa priblížiť k Bohu - "Blahoslavení ľudia čistého srdca, lebo oni budú vidieť Boha!"

Ďalšie výroky sa vzťahujú na to, že sa človek vžije do vyšších článkov svojej bytosti, že vyvinie duchovné ja, životného ducha a duchovného človeka. Preto popisujú len v náznakoch, čo prežije človek v budúcnosti, a čo môže teraz prežívať len niekoľko vyvolencov.

Ďalší výrok sa vzťahuje na duchovné ja: "Blahoslavení tí, ktorí si prinášajú na Zem prvý duchovný článok, duchovné ja, lebo oni budú nazývaní Synmi Božími!" Do nich už vošla prvá časť vyššej trojnosti. Prijali Boha, stali sa vonkajším prejavom božstva.

Ďalšieho môžu dosiahnuť len vyvolení, tí, ktorí plne chápu, čo má priniesť budúcnosť celku. Čo môžu ľudia budúcnosti nazvať plným prijatím Krista do svojho vnútra, to dosiahli jednotliví vyvolenci. Keďže to sú však jedinci, nemôžu im ostatní rozumieť, a následok toho je, že sú ako vyvolenci aj prenasledovaní. Preto sa hovorí o tých, ktorí sú v prítomnej dobe prenasledovaní ako jednotliví zástupcovia budúcnosti: "Blahoslavení tí, ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo nájdu v sebe nebeské kráľovstvo."

A to posledné je naznačované hlavne len pre najdôvernejších žiakov, vzťahuje sa to na deviaty článok človeka, na duchovného človeka: "Blahoslavení ste, keď vás ľudia pre mňa tupia a prenasledujú." V týchto podivuhodných výrokoch, ktoré sa vzťahujú na deväť článkov ľudskej prirodzenosti, je ukázané, ako sa utvára ja, keď sa stáva kristovským ja, pre rôzne články ľudskej prirodzenosti a činí ich blaženými.